Chybný klon – 12. kapitola

0

Kapitola 12.

Dylan nastavil tvár silnejúcemu vetru a zavrel oči. V duchu sa sám seba pýtal, ako dlho chce predstierať, že nič okolo neho neexistuje. Nemal silu odpovedať si. Pretože aj bez toho veľmi dobre vedel, že to tak bude robiť čo najdlhšie. Povzdychol si. Od toho dňa, keď sa vrátili z Atlanty, akoby ubehlo niekoľko desaťročí a nie dní. Ale to nemenilo nič na fakte, že so ženou, ktorú miloval, sa k sebe správali ako cudzí. Už viac neboli manželia, ale dvaja náhodní okoloidúci, ktorí sa zhodou šťastných – alebo skôr nešťastných? – náhod stali na chvíľu spolubývajúcimi. Napriek tomu, že ju poznal, pripadala mu teraz inak. Všetko, čo kedy povedala, alebo urobila, v duchu prehodnocoval. Pochybnosti boli ako jed a zdalo sa, že jeho dokonale otrávili.

Nadyne bola všetkým, čo kedy potreboval. Miloval ju celým svojim srdcom. No teraz si nebol istý, či celé tie roky nezbožňoval len spomienku a skutočnosť nevnímal jasne. No zo všetkého najviac ho trápili nezodpovedané otázky. Jeho manželka bola naklonovaná ľudská bytosť s génmi, ktoré teraz pobehovali niekde v San Antóniu, meste vzdialenom necelú hodinu cesty autom od miesta, kde práve bol. Stále nemohol uveriť, že mu stačilo len zájsť na nákup a mohol ju stretnúť. V duchu sa snažil odhadnúť, čo by asi urobil v takej situácii.

Zanadával. Potreboval odpovede a zároveň sa ich bál. A svojou nerozhodnosťou nielen, že Nadyne ubližoval, ale aj miatol ostatných. V duchu si to vyčítal, no navonok sa nedokázal prinútiť priznať sa k tom, čo cíti. Pretože viac ako fakt, že mu o sebe zamlčala pravdu, sa desil toho, že by to všetko bola len ilúzia. Celé jeho šťastie a rodina, láska i porozumenie. Opantával ho strach z toho, že o to príde. Stačilo len lusknúť prstami, silnejšie fúknuť, a celý jeho domov sa mohol rozpadnúť. Možno bol zbabelec, ale nedokázal sa prinútiť zmeniť to. Pretože červíček pochybností ho už celého prevŕtal, akoby bol červotoč a jeho telo tým najlahodnejším kusom dreva. A on Nadyne potreboval ako spásonosný dúšok many.

„Tak tu sa celé dni skrývaš,“ ozval sa za ním hlas jeho brata. Mierne sa mykol od ľaku, ale navonok sa snažil zachovať si kamennú tvár.

Dylan sklonil hlavu. „Nemám náladu čokoľvek ti vysvetľovať.“

„To ani nemusíš,“ Matt pokrčil plecami a sadol si vedľa brata, „ale mal by si niečo vysvetliť svojej žene. Chodí tu ako telo bez duše a keď sa tak pozerám na teba,“ prebehol ho rýchlym pohľadom, „ty tiež nevyzeráš najzdravšie. Kedy naposledy si spal?“

V duchu rýchlo preletel tými nocami, keď sa snažil zaspať bez tepla svojej manželky vedľa seba. Ako to nakoniec vždy vzdal a vybral sa sadnúť si do ich spálne, aby sa tam krčil v kresle, ticho ju pozoroval a pred svitaním odišiel. Bol závislý na jej prítomnosti. A nebyť s ňou ho takmer fyzicky bolelo. No napriek tomu sám seba niečomu podobnému vystavoval. A spolu so sebou aj Nadyne, ktorá si to ani v najmenšom nezaslúžila.

„Nepamätám si. Asi ešte pred tou dovolenkou,“ priznal potichu.

Matt pokyvkal hlavou a zadíval sa v diaľ. Akoby sa na chvíľu zatúlal kamsi ďaleko. Keď sa pozrel späť na Dylana, v očiach mal vážnosť, akú u neho nevidel už celé mesiace. Naposledy sa tak naňho pozeral, keď mu prisahal na vlastný život, že ak mu dá ešte jednu šancu, nikdy ho už nesklame. A ani to neurobil. Nikdy nepochyboval o tom, že je to muž slova.

„Čo sa tam vlastne stalo? Keď ste odtiaľto odchádzali, boli ste ako dve hrdličky. Naspäť sa však vrátili dvaja cudzinci.“

Bola vlastne irónia, že použil práve tie slová. Dylan potriasol hlavou nad svojimi myšlienkami a pravou rukou začal trhať trávu. Mal pocit, že ak okamžite niečo neurobí, zblázni sa.

„Nemám silu rozprávať sa o tom. Nielen s tebou, s nikým. Povedzme však, že som sa dozvedel veci, ktoré ma nútia pochybovať.“

Matt prikývol. „Pochybovať o správnosti svojho rozhodnutia zobrať si Nadyne za ženu?“

„Nie,“ nesúhlasil Dylan ticho. „Pochybovať o svojom terajšom živote.“

Na dlhú chvíľu sa obaja odmlčali. Dylan úkosom pozrel na brata a stále nemohol uveriť tejto situácii. Ale nech sa štípal do ruky ako veľmi chcel, stále sa to dialo. Vedľa neho sedel jeho mladší brat a skutočne mu prehováral do duše. Hoci predtým to nikdy nerobil. Pretože to Dylan bol považovaný za toho dokonalého, ktorý nikdy nechybuje. Jeho matka im to obom rada opakovala. Ani jednému z nich sa to nepáčilo.

„Potom ti ostáva jediná možnosť – pohovoriť si o tom s Nadyne. Vy dvaja ste pre seba stvorení a všetci naokolo to veľmi dobre vedia. Nezahodíte predsa všetko za hlavu len kvôli nejakým nejasnostiam z minulosti.“

Dylan sa nešťastne zasmial. „Uvedomuješ si, že táto situácia je v podstate jedna veľká irónia?“

Matt sa tiež zasnila, keď si uvedomil, o čom jeho brat hovorí. A znel ešte žalostnejšie než on. „Aj keď ty prežívaš aspoň menšiu drámu, za ktorú nemôžeš. Ja som si všetko spôsobil sám.“

„Nie,“ položil mu ruku na rameno, „nespôsobil. Bola to tak trochu vina všetkých. Nikto z nás ti veľmi nepomáhal, keď si to potreboval. Ja som bol v armáde a matka… nuž… obaja vieme, ako zle je na tom, čo sa týka emočného vývoja svojich synov.“

„Hej, buď rád, že ťa nepočuje. Inak by si dostal,“ zachechtal sa Matt.

Odrazu Dylan zvážnel. „Čo ti nakoniec dalo silu bojovať s tým? So závislosťou?“

„Naozaj sa tu teraz budeme hrať na kvázi psychoterapiu?“ odfrkol si Matt podráždene.

„Prosím,“ ozval sa ticho Dylan, „naozaj to potrebujem vedieť.“ A vôbec nepreháňal. Cítil sa ako zbabelec a to pred ním boli len fakty z minulosti, s ktorými sa ešte stále nevie vyrovnať. Alebo možno len nechce. Lenže Matt bojoval s niečím omnoho horším – s démonom závislosti. Bol na to sám a vyhral. Dylan potreboval jeho silu viac, než jeho brat hádal.

„Rozhodol som sa v deň, keď si mi ku mne prišiel po radu, ako máš Nadyne požiadať o ruku,“ začal potichu a znel viac ako pochmúrne. „Celý ten večer je trochu rozmazaný. Napchal som do seba kombináciu ani nechcem vedieť čoho v snahe zabudnúť na tvár vlastnej sestry, ktorá mi zomrela v náručí. Na výraz v očiach snúbenice, keď mi dala košom kvôli môjmu najlepšiemu priateľovi.“ Naprázdno prehltol. „Teraz viem, že to bola blbosť. Lenže vtedy som nevedel, ako z toho von. Všade bola len vina, seba obviňovanie a hlasy, ktoré kričali, že si zaslúžim trpieť. Potreboval som to umlčať, tak som si zobral čokoľvek, čo som dokázal zohnať za lacné prachy.“

„V ten večer si sa rozhodol ísť na odvykačku?“ neveril Dylan vlastným ušiam.

Matt prikývol. „Ten večer si vážne príliš nepamätám. Viem, že tam bola aj matka a niečo na mňa kričala a…“ Dylan ho však nenechal dohovoriť.

„Takže ťa presvedčili jej výčitky?“

„Nie,“ odporoval mu. „V skutočnosti mi nikdy nezáležalo na tom, čo si o mne myslí. Obaja vieme, že nie je takou skvelou matkou, ako si všetci myslia. Bolo mi totálne jedno, že o mne hovorí len to najhoršie. Nie,“ zopakoval s omnoho väčšou vervou, „nepresvedčila ma ona. To ty.“

Nemohol ho viac prekvapiť. „Ja? A čím? Veď v tom čase som bol viac v zahraničí ako doma.“

„Nezáležalo na tom. Pretože jediné, čo si z toho večera pamätám absolútne jasne, bol pohľad v tvojich očiach.“ Matt sklonil hlavu, akoby mu bolo nepríjemné o tom hovoriť. Akoby sa hanbil. „Ty jediný si vo mňa vždy veril a každý deň mi opakoval, že mám v sebe potenciál. Že raz prinútim svet, aby predo mnou kľačal. A odrazu si bol tam – v mojom špinavom byte, stál si predo mnou a namiesto toho, aby si niečo povedal, si sa na mňa len pozeral. A v očiach si mal neuveriteľné sklamanie.“

„Matt,“ zašepkal Dylan rozcítene a natiahol k bratovi ruku. „Ja som ne…“

„Nie,“ prerušil ho. „Neospravedlňuj sa. Mal si plné právo byť na mňa naštvaný. Bol som idiot.“ Sám sebe sa zasmial. „Na druhý deň som sa zobudil a stále som mal pred sebou ten tvoj výraz. Takmer dva dni som sa nepohol z miesta a vytáčal som číslo do liečebne, ktoré som našiel v zozname, len preto, aby som to po dvoch zvoneniach položil. No nakoniec som sa k tomu odhodlal a dokončil to.“

„A tam ti pomohli?“

Matt mierne prikývol. „Mali sme tam jedného terapeuta, ktorý nám povedal, že ak chceme začať znovu, musíme sa najskôr vyrovnať s minulosťou. A to som urobil. Každý deň som chodil na terapiu, rozprával som o svojich pocitoch snáď viac ako kedykoľvek predtým a spoznával som ľudí, ktorí si prešli horšími zverstvami ako ja. Ešte stále nie som úplne v pohode a občas ma prepadne chuť niečo si dať, ale nakoniec vždy odolám. S tvojou pomocou.“

Dylan bol úplne v šoku. „Ale ja nič nerobím.“

„Ale robíš,“ oponoval mu Matt. „Si tu stále pre mňa, staráš sa o mňa a dal si mi strechu nad hlavou, keď ma už aj otec zavrhol. Správaš sa ku mne normálne. A čo je najdôležitejšie, dívaš sa na mňa s pýchou, ktorá ma zahanbuje a nemyslím si, že by som si ju vážne zaslúžil.“

Chvíľu na seba len nemo pozerali, v ich očiach iskrili silné emócie. „Zaslúžiš si ju, braček,“ povedal Dylan so zovretým hrdlom a objal brata.

Bolo mu srdečne jedno, ako to bude vyzerať, proste mu nejako musel povedať, ako veľmi si ho ako človeka váži. Spadol až na dno a vyhrabal sa odtiaľ. Ako je potom možné, že on nedokáže zobrať svoj zadok a čeliť tomu, čo sa stalo? Zahanbený mladším bratom. Zavrel oči a zhlboka sa nadýchol. Zo všetkého chcel budúcnosť s Nadyne a ich dieťatkom. A dostane sa k nej jedine tak, že sa popasuje s minulosťou. Len tak to bude fungovať.

Odtiahol sa od brata, usmial sa naňho a vzápätí vyskočil na nohy. „Vďaka za radu, Matt.“

„Kam ideš?“ zakričal za ním, keď sa takmer rozbehol smerom k domu, ktorý sa rozprestieral pod kopcom, na ktorom doteraz sedeli.

„Musím ísť do San Antónia. Je tam niekto, s kým sa potrebujem stretnúť.“

„A čo mám povedať Nadyne? Zabudol si, že o pol hodinu ju máš vyzdvihnúť u Amandy v ordinácii?“

Dylan na chvíľu spomalil, ale potom len pokračoval v ceste. „Povedz jej len, že potrebujem niečo zariadiť. Keď jej povieš, kam idem, pochopí to.“

Začul, ako za ním Matt ešte niečo kričí, ale nevenoval tomu pozornosť. Odrazu mal pocit, akoby nabral druhý dych a bol plný energie. Nezáležalo mu už na tom, čo by sa tam mohol dozvedieť. V podstate aj tak stále nechápal, čo ho tam ťahalo. Možno túžba konečne vyplniť to okno niekoľkých rokov, ktoré mu táto Nadyne nevedela vyplniť. Ako by aj mohla, keď tie roky neprežila ani len v blízkosti tohto mesta. Potriasol hlavou, keď nastupoval do auta. Nemohol ju predsa z toho viniť. Nebola jej chyba, že ju niekto vytvoril a dal jej úlohu, ktorú mala plniť. Nič iné predsa nepoznala. To je rovnaké, ako keby vinil dieťa za chybu jeho rodičov.

Vybral sa na cestu. Nevnímal, ako sa okolo neho mihá krajina, ako mu jeho známi mávajú na pozdrav. Všetko len neprítomne nechal stekať mimo neho. V hlave mal už presný scenár, ktorý použije. Vďaka Nadyne presne vedel, kde Nadyne žije. V duchu sa nad tým pousmial. Nemalo to hlavu ani pätu, ale to bolo dobre. Ani jeho život viac nedával zmysel. Možno po tomto bude.

Podľa pamäti sa vybral k okrajovej časti mesta, kde boli postavené malé domčeky. Pamätal si to tam, párkrát tam bol navštíviť rodičov, kým sa nepresťahovali späť do Houstonu. Jeho matka milovala ruch veľkomesta a jeho otec, hoci nekonečne miloval lúky a pokojný šum stromov, sa podvolil jej želaniam. Láska proste nepozná hranice.

Keď konečne zastal pred domom s číslom osemnásť, prepadla ho pochybnosť. Ak Nadyne túžila spáliť všetky mosty, bude s ním ochotná vôbec hovoriť? Čo ak mu proste neotvorí a bude predstierať, že nie je doma? Potriasol hlavou. Odkedy sa správa ako zbabelec? Nemôže teraz len tak odísť a vrátiť sa domov bez toho, aby to aspoň skúsil. Toľko je dlžný sám sebe.

S novým odhodlaním vystúpil z auta a zamieril si to smerom k verande, kde niekto posedával na hojdačke a niečo čítal. Až keď prišiel bližšie, uvedomil si, že sa pozerá na mladú ženu. Nevidel jej do tváre, ale podľa jej tmavohnedých vlasov usúdil, že to bude len nejaká spolubývajúca. Nadyne predsa bola a vždy bude ryšavka. A vtedy zodvihla hlavu, akoby zacítila jeho pohľad. Obzrela sa a akoby ho ani nezaregistrovala, ponorila sa späť do svojho čítania. Prekvapením otvoril ústa, keď si uvedomil, na koho sa to práve pozerá. Klamal by, keby tvrdil, že naňho stále nepôsobí tým istým čarom. Aj po tých rokoch cítil to puto, ktoré ich kedysi spájalo. Cítil to so svojou manželkou a teraz aj s Nadyne. Hoci oveľa slabšie. Bol to len záblesk medzi ľuďmi, ktorí sa kedysi poznali.

Znovu sa zadíval na Nadyne. Za tých pár rokov sa zmenila. Vyzerala vyzretejšie. Vlasy mala krátke takmer ako chlapec a po jej dlhých kaderiach nebolo ani chýru, ani slychu. Ani po ich jedinečnej farbe. Jedinou spomienkou na staré časy preňho boli tri náušnice navyše v pravom uchu a tetovanie na ľavom ramene v tvare motýľa. Po pehách na nose, ktoré jeho žena mala a on sa na ne tak rád pozeral, nezostala ani pamiatka. Bola opálená a jej bronzová pokožka vyzerala takmer ako nejaký drahokam. Potriasol hlavou, no nemohol si pomôcť, aby ich stále neporovnával. Boli si také podobné a predsa boli odlišné. Jedna láskavá a milujúca, druhá divoká a nespútaná, pripravená pobiť sa s kýmkoľvek a čímkoľvek, čo jej príde do cesty. Jedna bola len jeho a druhá mu vlastne nikdy nepatrila.

Zhlboka sa nadýchol a stúpil na prvý schod. Ticho si odkašlal, aby ju nevydesil. „Dobrý deň.“

Nadyne mierne trhlo. Následne nesústredene zodvihla hlavu a vyzerala namrzená, že ju niekto práve teraz ruší. „Prepáčte, ale otvorené bude až zaj…“ Zasekla sa uprostred slova, keď sa konečne pozerala na toho, kto ju prišiel navštíviť.

„Si-si to ty?“

Dylan videl, ako sa jej v tvári striedajú emócie. Od šoku cez radosť až k zúrivosti. A stále dookola. To očakával. Predsa len si myslela, že je mŕtvy a preto sa sem presťahovala. Možno stále nevedela, že sa vrátil živý a nie v drevenej rakve ovenčený nepodstatnými poctami. Dokonca časť z neho očakávala aj jej hystériu, krik, či výčitky. To, čo neočakával, bolo, že po ňom hodí minimálne sedemsto stranovú knihu.

***

Nadyne sa nemohla zbaviť úsmevu, ktorý jej doslova svietil na perách, keď vychádzala z doktorkinej ordinácie. Napriek všetkému stresu sa maličkému darilo veľmi dobre a rástol ako z vody. Teda, vlastne rástla, pretože bude mať dievčatko. Nakoniec sa nechala presvedčiť a dovolila, aby jej doktorka prezradila pohlavie jej maličkého anjelika. Pohladila si bruško a stále sa cítila ako vo sne. Akoby sa Atlanta proste nestala. Akoby boli s Dylanom opäť nerozluční ako predtým. Poletovala si vo svojej bublinke eufórie a takmer nič a nikoho okolo si nevšímala.

Prebrala sa až vo veľkej čakárni, kde na ňu nečakal Dylan, ale jeho brat. Okamžite sa zarazila a v duchu si premietala tie najhoršie scenáre. Predsa jej sľúbil, že tu na ňu počká, aby sa ako prvý dozvedel, ako sa jej darí. Napriek všetkému mu záležalo aspoň na vlastnom potomkovi. Ale on tam nesedel. Ešte nikdy neporušil sľub, ktorý jej dal. Takmer zdrevenená od hrôzy priskočila k Mattovi a musela sa veľmi ovládať, aby ním nezatriasla.

„Čo sa stalo?“ Ani sa nesnažila, aby zakryla svoju rastúcu paniku.

Matt sa k nej natiahol a pohotovo ju podoprel. „Neboj sa, všetko je v poriadku. Dylan len musel niečo… zariadiť.“

„Naozaj je všetko v poriadku?“ uisťovala sa opatrne a nútila sa zhlboka dýchať.

„Neboj sa, Dylan len musel ísť niečo zariadiť do San Antónia.“ Pri tom mávol rukou, akoby jej chcel naznačiť, že to vážne nie je podstatné.

Nadyne zalapala po dychu a takmer násilím sa nútila k pokoju. „Na… na čo išiel do… do toho mesta?“

„Popravde neviem. Len mi zakričal, že tam potrebuje niekoho navštíviť. Ty vraj budeš vedieť, čo tým myslel,“ nonšalantne pokrčil ramenami.

Navonok sa nútila zachovať pokoj, ale v jej vnútri zúrila búrka. Áno, vedela, prečo išiel do toho prekliateho mesta. A to ju vnútorne pálilo na prach. Nútilo ju to doslova dychčať v snahe ochladiť svoje srdce. Išiel za ňou. To jediné jej znelo v mysli. Napriek všetkému, čím si už prešli, ju musel ísť navštíviť. Vedela, že to tak dopadne, a predsa si dovolila dúfať. Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo mu prezradila tú adresu a on ani slovkom nenaznačil, že by sa tam rád vydal. Takže si dovolila dúfať. To, aká chyba to bola, si uvedomila vo chvíli, keď sa miestnosť okolo nej začala točiť.

Akoby z diaľky počula niekoho, ako na ňu hovorí. Bola príliš zaneprázdnená potlačovaním bolesti. Nevedela ani odkiaľ pochádzala. Vedela len, že je neznesiteľná a hrozí, že ju prinúti padnúť na kolená. V sekunde, keď ju niečo silno chytilo za lakeť, si uvedomila, že miestnosť je na svojom mieste, ale ona sa kýva zo strany na stranu. Posledné, čo si uvedomila predtým, než sa nad ňou uzavrela hladina nevedomosti, bol ostrý šíp múk, ktorý jej vystrelil niekde z podbruška a hlas plný paniky volajúci jej meno. Potom nastúpila temnota.

Zdroj: Lili

 

Reklama:
loading...
Share.

O autorovi

Comments are closed.

Reklama: