Chybný klon – 3. kapitola

0

Kapitola 3.

Dylan s úsmevom na perách otvoril dvere do kuchyne a takmer okamžite zamrzol na mieste. Aby Jai udržali ďalej od domácich prác a prinútili ju ostať v posteli, aby mohla oddychovať, požiadal o pomoc Nadyne. Teda, vlastne ju ani nemusel prosiť, tak trochu sa ponúkla sama. Pamätal si z dôb ešte predtým, než sa vzali, že varenie jej veľa nehovorilo. Predsa len… napriek tomu, že v mladosti žila len sama s pratetou, nemusela sa nikdy strachovať o to, že by nemala čo jesť, takže okrem niekoľkých jednoduchých jedál toho nevedela uvariť veľa. Občas si sama zo seba robila posmech, že sa jej raz podarí pripáliť aj vodu.

Očakával teda, že teraz nájde kuchyňu minimálne v troskách, na stole budú porozkladané kuchárske knihy a jeho žena bude pobehovať okolo ako levica zatvorená v klietke. To, čo ani v najdivokejšom sne neočakával, bola jeho dokonale upravená manželka, ktorá práve z rúry vyberala koláč a na sporáku ticho odpočívalo niekoľko hrncov a všade naokolo rozvoniavalo niečo chutné.

„Nevedel som, že vieš až tak dobre variť,“ poznamenal len tak mimochodom. Všimol si, ako sa Nadyne mierne mykla, akoby si ešte nevšimla, že je v kuchyni s ňou.

„Však si ma už videl variť, dokonca si môj výtvor zjedol a nezomrel si z toho.“

Dylan sa uškrnul. „Hej, to je pravda, ale vtedy si preferovala skôr polotovary, než desať chodové menu.“

„Nedávno som varila špagety s Jai,“ zamračila sa naňho Nadyne a vyzerala byť stratená vo svojich úvahách.

„Ale aj tak je zvláštne vidieť ťa variť tak pokojne a bez toho, aby si o tom musela premýšľať.“

Pokrčila plecami. „Niekoľko rokov si ma nevidel. Ľudia sa väčšinou menia.“

Bol rozhodnutý nechať to tak, až pokým nevidel, aký koláč položila na dosku. Bol to jeho obľúbený jablkový so škoricou. Čo si pamätal, vždy ho zbožňoval a nikdy od neho nevedel držať ruky ďalej, aj keby bol horúci a mal by sa spáliť. Lenže tak ako ho on mal najradšej, Nadyne ho takmer nenávidela. Vždy tvrdila, že sa jej z kombinácie jabĺk a škorice zdvíha žalúdok. A teraz si k nemu takmer so slastných výrazom v tvári privoňala a zdalo sa, že sa nemôže dočkať, až sa doňho zahryzne.

„Netušil som, že si si obľúbila práve tento koláč.“

Nadyne sa zarazila v strede pohybu a nakoniec sa trochu stuhnuto narovnala. „Tehotenstvo mi zmenilo chute. To malé je asi dostatočne po tebe na to, aby ma presvedčilo, že toto je moje nové najobľúbenejšie jedlo.“

Zamračil sa na ňu a bol odhodlaný dozvedieť sa skutočnú pravdu, keď mu na rameno dopadla ťažká ruka. Mierne sa mykol, ale to len dovtedy, kým si nevšimol široký úsmev na tvári svojho brata.

„Ak sa tu mieniš hádať so svojou ženou o tom, ktorý koláč má jesť a ktorý nie, pokojne môžeš. Ale odíď z kuchyne, aby sme sa aspoň my ostatní mohli najesť.“

Nadyne mu poďakovala miernym pokývnutím hlavy. „Už idete jesť?“

„Kvôli tomu som tu. Práve sa so mnou vysielačkou spojil Curtis a povedal mi, že sa trochu zdržia. Vraj sa im zatúlalo niekoľko teliat. Idem im pomôcť, takže nám obed odlož a nedovoľ môjmu bratovi, aby si to všetko privlastnil.“ S poslednými slovami sa otočil priamo k Nadyne, ktorá naňho s úsmevom žmurkla.

Keď sa Dylan nahnevane ohradil, Matt si so smiechom zakryl uši a skôr, než stihol po ňom skočiť, dal Nadyne jemný bozk na líce a v tej chvíli už bežal cez otvorené dvere von. Za ním vial len bezstarostný smiech.

„Niekedy mám chuť ho uškrtiť.“

Nadyne sa zasmiala jeho nevôli. „To hovoríš teraz, ale keď na to príde, si ochotný zmlátiť každého, kto sa na neho krivo pozrie.“

„Hlavne to nehovor nahlas, lebo bude ešte viac nafúkaný.“

„Vieš o tom, že máš šťastie? Priala by som si mať takého brata, akým ti je Matt. Ale bohužiaľ som jedináčik.“

Keď Dylan začul clivý tón jej hlasu, vykročil k nej a skôr, ako sa stihla odtiahnuť, ju skryl vo svojom náručí a pobozkal ju na čelo. Bola pri ňom tak blízko, že cítil proti svojej hrudi tlkot jej srdca. Vedel, že udiera takmer šialene, rovnako ako to jeho. Stačil jediný jej dotyk, letmý kontakt s jej pokožkou, a jeho telo i myseľ akoby sa osamostatnili a odmietali ho počúvať. Dokonca aj teraz, uprostred dňa, ho takmer nohy samé od seba túžili odniesť do spálne na poschodí, kde by jej ukázal, že napriek jej osamelosti, má vždy jeho. A vždy ho mať bude. No namiesto toho ju ešte raz pobozkal, tentoraz na pery, a odtiahol sa od nej skôr, ako stihol urobiť niečo poriadne… pubertálne. Pretože také by bolo čokoľvek, čo by bolo ovplyvnené tým návalom hormónov, ktorý s ním teraz mával.

Už oveľa pokojnejší zobral svojej žene z rúk veľký hrniec a položil ho na stôl. Zdalo sa, že budú jesť len oni dvaja. Bol za to viac ako vďačný. Odkedy sa vrátili z mesta, nemohol prestať premýšľať o tom, čo mu poradila Amanda. Stále hľadal spôsob, ako jej to povedať. Keď jej kedykoľvek predtým nadhodil pozvanie jej rodičov, zatvárila sa, akoby to bola len nočná mora. Nevedel si predstaviť, čo sa medzi nimi mohlo odohrať zatiaľ čo on sa hral na hrdinu a takmer prišiel o život. Ktokoľvek z nich mu odmietal povedať, čo sa stalo.

Zhlboka sa nadýchol, a zatiaľ čo ona krájala šalát, on stál pri dverách a sledoval ju.

„Moji rodičia nás pozvali k nim na pár dní.“

Podľa jeho očakávania stuhla. „Hmm.“

„Nakoniec som mame povedal, že prídeme aspoň na víkend. Nevie sa dočkať.“

Na chvíľu ostala ticho, no nakoniec mu odpovedala. Bez toho, aby sa naňho čo i len pozrela. „Budeš musieť ísť bezo mňa. Už som sľúbila Yvonne, že v sobotu prídem na jej malý večierok. A kým by som sa v nedeľu dostala až k vašim, už by sme mohli akurát tak odísť.“

„Snažíš sa im vyhnúť.“ Ani sa nesnažil, aby to znelo ako otázka. Pretože on vedel, že má pravdu.

Nadyne si povzdychla. „To nie je tak, že to robím naschvál. Ide o to, že robíš rozhodnutia o mne bezo mňa a takto to dopadá.“

„Nespomínala si, že by ťa niekde pozvala. Vlastne to nehovorila ani sama Yvonne a to tu bola včera.“

„Pretože som nemala čas ti to povedať. A pozvala ma tam už dávno.“

Dylan sa ešte viac zamračil. „Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že si sa len teraz rozhodla. Len preto, aby si sa vyhla stretnutiu s mojimi rodičmi.“ Zlomene si vzdychol. „Veď vieš, ako ťa zbožňujú. Pre môjho otca si ako dcéra a mama len tak žiari, keď sa s tebou môže rozprávať.“

„Kedy naposledy si nás videl spolu, že si si taký istý?! To všetko bolo predtým, než si odišiel bojovať. Odvtedy už nič nie je rovnaké! A dobre to vieš,“ kričala naňho, tentoraz ho zlostne prepaľujúc pohľadom.

Nerád sa s ňou hádal, vlastne si nepamätal, kedy naposledy sa vážne hádali a nedoťahovali sa len tak pre zábavu, ale už bol unavený z toho, že netušil, na čom vlastne je. Nadyne bola jeho žena a radšej by si odrezal ruku, než by o ňu prišiel. A to znamenalo, že s ňou ostane až do smrti. Kým to tak bude, potrebuje, aby ich rodina spolu fungovala. Celá.

„Moja mama tu bola vždy pre teba. To ty si sa odsťahovala, keď ťa najviac potrebovala.“

Nadyne chvíľu vyzerala, akoby mala vybuchnúť. „No jasné, obviň z toho mňa. Odsťahovala som sa, pretože som musela. Nebol si tu, keď som ťa najviac potrebovala a jediné, čo tvoja matka robila, bolo to, že fňukala a neustále odo mňa niečo očakávala! Mala som toho dosť! Tak som proste odišla. A keď som sa neskôr vrátila, tvárila sa, že som mŕtva. Až dovtedy, kým si sa ako zázrakom nevrátil, ani skutočne nebrala na vedomie, že ešte žijem. A ty sa odvažuješ mi teraz niečo vyčítať? Ona to už urobila za teba, to sa neboj! Takže posledné, čo chcem, je vidieť sa s ňou!“

Dylan vyskočil na nohy a zastavil sa až tesne pred ňou. Toto mu nikdy predtým nepovedala. „Naposledy si s mojou mamou poriadne hovorila na našej svadbe.“

„To bolo dostatočne dlhý čas na to, aby mi vytkla všetko, za čo som podľa nej bola zodpovedná. A nič z toho nebolo pekné.“ Neveselo sa zasmiala. „Alebo si vážne myslíš, že som mala také uplakané oči od šťastia?“

„Ty sama si mi povedala, že sú to slzy šťastia!“ Dylan sa pristihol pri tom, že na ňu tiež kričí, ale už bolo neskoro zobrať to späť. Na to sa cítil až priveľmi frustrovaný tým všetkým, o čom nevedel.

„Keď sme sa dozvedeli, že si mŕtvy, odsťahovala som sa. Už vtedy mi povedala, že o teba prišla kvôli mne. Povedala mi to aj potom, keď som nemala kam ísť a musela sa presťahovať späť. Povedala mi to aj na svadbe.“ Zmučene si povzdychla. „Ak ma predtým mala rada, teraz ma nenávidí. Myslí si, že si sa zapísal do armády, aby si mi dokázal, že si ma hoden. Že si môj hrdina. Povedala toho dosť a ja to ešte stále počujem v hlave. Tak mi teraz nevyčítaj, že vidieť ju je to posledné na svete, čo by som chcela!“

Dylan zamrzol uprostred pohybu, neschopný slova. Neschopný uveriť. „Veď ťa vždy mala rada. Ako by mohla….“

„Ja nie som tá, ktorej by si sa na to mal pýtať.“

„Ale práve ona nás k nim pozvala. Možno sa chce ospravedlniť,“ prišiel s pohotovým vysvetlením. Aj jemu samotnému to pripadalo, akoby sa snažil chytiť posledného stebla nádeje predtým, než sa dokonale utopí v mori výčitiek. Ako mohol byť taký slepý, že si to nevšimol? Prečo sa jej na to už na svadbe nespýtal?

„Niečo nemožno ospravedlniť, ani odpustiť. Myslí si snáď tvoja matka, že ja som nepotrebovala nikoho, keď som musela odísť? Že som sa necítila sama? Tak to je ešte sebeckejšia než sa zdá na prvý pohľad.“

Dylan k nej postúpil o jeden krok a výhražne sa zamračil. „Možno urobila chybu, ale to neznamená, že by si ju mala urážať.“

Nadyne vyzerala ako dve sekundy pred výbuchom. „Na čej strane vlastne si? Na strane podľa teba dokonalej matky alebo na strane svojej ženy? Vyber si! Nemôžeš sedieť na dvoch koňoch! Buď si verný mne, alebo im.“

„Nie je od teba trochu sebecké žiadať odo mňa niečo také? Všetci ste moja rodina!“

Nadyne si odfrkla. „Ty máš veľkú rodinu, Dylan. Nevieš si predstaviť aké je to byť osamelý. Tak sa nečuduj, že som dostatočne sebecká na to, aby som si ťa chcela nechať len pre seba. Si jediný, koho na svete mám.“ Na tvári mala pri tom prehlásení bolesť hlbokú, až hrozilo, že by ho mohla zničiť, alebo pohltiť.

„Nie som vec, Nadyne. Možno by si mi mala dať na výber, dať mi čas prehodnotiť, kde je pravda.“

Nadyne sa prudko pohla k nemu, v očiach jej metali blesky. „Lenže mne si na výber nedal!“

Dylan od nej ustúpil o dva kroky vzad. Nezľakol sa hnevu v jej tvári, ale skutočnosti, že v ruke ešte stále držala nôž, ktorý nielen, že bol poriadne dlhý, ale aj poriadne ostrý. A práve ho držala, akoby tá jediná vec na svete, ktorú by chcela urobiť, je vraziť mu tú čepeľ do srdca. Vypleštil oči nad zmenou jej správania. Mohol ju vyprovokovať, dokonca zraniť, ale nikdy predtým nebola agresívna. Vždy bola skôr bezstarostná a nikdy si nepripúšťala vážnosť toho, čo sa okolo nej dialo. Preto reagovala úplne normálne, keď spolu po prvýkrát skončili v posteli a on zabudol na ochranu.

„Nadyne…“ ozval sa varovne, ale práve teraz nevyzerala, že by ho počúvala. Skôr naopak. Akoby bola stratená vo svojich úvahách, ruka stále pevne zaťatá, hoci sa jej mierne začínala chvieť.

Pozrela naňho a v očiach mala paniku. A bolesť. No skôr, ako sa jej stihol niečo spýtať, odo dverí sa ozval poplašený výkrik: „Nadyne!“

Prekvapene sa obzrel a stihol si len všimnúť takmer rozmazanú šmuhu, ktorá predstavovala krehké telo jeho gazdinej rútiace sa k zemi. Srdce mu vynechalo úder. Nemal čas na premýšľanie, iba sa k nej rýchlo vrhol a trochu ju nadvihol.

„Jai?“

Rozochvene sa usmiala. „Deti chcieť von. Nemôcť nájsť nikto.“

Dylan sa zamračil. „Ešte má čas niekoľko týždňov!“

„Byť nedočkaví. Chcieť von a povedať ahoj Dylanovi.“

Dylan prikývol a jemne ju zodvihol do náručia. Hádať sa s Nadyne môže aj neskôr. „Zoberiem ťa do nemocnice, dobre?“ Nečakal na jej súhlas a vybral sa von k autu. „Nadyne, zober telefón a zavolaj Mattovi, kde nás nájde. Ak chceš, poď s nami. Možno by si mala zobrať jej tašku s pripraveným vecami,“ dodal vecne cez rameno, keď Jai posadil do auta a všimol si, ako Nadyne nerozhodne postáva na verande.

V ruke už síce nemala nôž, ale na tvári mala stále rovnaký, takmer až bolestne zmätený výraz. Bohužiaľ pre ňu nemal čas zisťovať, čo ju viedlo k jej správaniu. Možno si to svojim spôsobom aj zaslúžil… Lenže ona sa až priveľmi zmenila. Akoby ju niekto za tie roky, čo sa nevideli, vymenil. Nahradil dokonale podobnou bábkou s jej tvárou, ale činmi niekoho iného.

„Nadyne… potrebovať viac.“

Dylan pokrútil hlavou. „To môže počkať, teraz si dôležitejšia ty a tvoji drobci.“

„Možno už byť neskoro pre ňu. Pre vás.“

Skôr, než jej stihol niečo odpovedať, objavila sa vedľa neho udýchaná Nadyne. „Volala som Mattovi. Vravel, že neskôr príde za nami,“ povedala a bez ďalších zbytočných slov hodila malú tašku plnú vecí do kufra a sama si sadla dozadu k Jai, hoci si pokojne mohla sadnúť vedľa neho.

Nekomentoval to, len pery stisol do pevnej linky. Vedel, že sa jej svojim správaním dotkol, ale žiadala od neho priveľa bez toho, aby sto mohol rozmyslieť. Nadyne preňho bola celý svet a urobil by čokoľvek, aby ju videl usmievať sa. Lenže uveriť len tak, že jeho matka – ktorá mala Nadyne rada od prvej chvíle, kedy ju zbadala a bola ochotná presťahovať si ju do domu, len aby jej dala domov -, jej v podstate povedala, že keby jej nebolo, ešte by žil.

Cesta do nemocnice vo vedľajšom meste prebehla v tichosti. V spätnom zrkadle videl, ako Nadyne pevne zviera Jainu ruku a niečo jej šepká do ucha. Sám nevedel, čo má povedať. Hoci Jai nebola jeho rodina, bola mu dostatočne drahá na to, a by sa o ňu bál. Strach o ňu i o jej deti mu prebiehal po chrbte v pravidelných záchvevoch triašky. Obával sa, že by sa jej niečo mohlo stať. Namáhavo oddychoval a nevedel si predstaviť, ako to prežije, keď začne rodiť Nadyne. Už teraz nemal ďaleko k panike.

Zaparkoval na voľnom mieste a ako v mrákotách pomohol Jai vojsť dovnútra, kde si ju do opatery zobrala sestrička. Nedovolila im ísť s ňou, len ich nechala s kolegyňou, ktorá ich usadila v malej čakárni. A tam už nemohli robiť nič iné okrem nedočkavého čakania. Nadyne sa ani neposadila a hneď začala prechádzať po malej miestnosti, akoby nebola schopná pokojne sedieť. Napriek tomu, čo sa medzi nimi odohralo, k nej natiahol ruku v tichej ponuke na útechu. Trvalo jej takmer minútu, kým si ho všimla a ešte ďalších pár, kým naňho len zarazene pozerala, akoby si nebola istá, čo má urobiť.

„Nadyne…“

Odmietavo pokrútila hlavou a odstúpila od neho. „Prepáč, ja…“ Naprázdno prehltla. „Nemôžem… Nemám silu odolávať. Proste mi dovoľ držať sa od teba ďalej. Pre dobro všetkých.“

Zdroj: Lili

Share.

O autorovi

Som človek, ktorý tento web založil, a ktorý verí, že vytrvalosťou a tvrdou prácou sa dajú (aj na Slovensku) dosiahnuť veľké veci...

Komentuj