Chybný klon – 7. kapitola

0

Kapitola 7.

Nadyne zaťala zuby, akoby sa snažila samu seba posilniť pred pátravým pohľadom manžela. Cítila sa rozorvaná ako snáď ešte nikdy. Jedna časť z nej, nanešťastie pre ňu tá väčšia, ju nabádala, aby poslúchla svoje srdce, zľutovala sa nad jeho zmäteným pohľadom plným bolesti a povedala mu pravdu. Lenže hneď na to sa znovu akoby odnikiaľ zjavil slabý hlások niekde v zadnej časti jej mysli. Pripomínal jej stále dokola to isté, čo už sama veľmi dobre vedela – bolo lepšie držať ho v nevedomosti. Hoci aj za cenu, že ho nakoniec pre to stratí. Veď nikdy skutočne nepatril jej, ale prízraku ženy, ktorou mala byť a nestala sa ňou.

„Nadie?“ spýtal sa a jemne ňou zatriasol. Bola tak ponorená vo vlastných úvahách, že si ani neuvedomila, kedy ju preniesol a posadil na posteľ.

„To… to nič.“

Pokrútil hlavou. „To nie je len tak nič. Bez jediného slova zmizneš na celý deň, zakrádaš sa v tme ako nejaký zlodej. Príde ťa sem hľadať chlapík, ktorý mi odmieta povedať čo i len svoje meno a prehlási, že je to tvoj brat. Nadyne, povedz mi pravdu. Čo sa to tu deje? Si moja žena a ja ti chcem byť oporou. Len mi niečo už konečne povedz.“

Nadyne takmer neodolala naliehavosti v jeho hlase, bolesti v jeho očiach. Aby bolo jednoduchšie mu čeliť, zavrela oči. No nepomohlo to tak, ako dúfala. Výraz v jeho tvári akoby sa jej vryl do pamäti takou silou, až sa zdalo byť nemožné nejako sa ho zbaviť.

„Dylan, ja…“ Zhlboka sa nadýchla, aby prinútila svoj hlas prestať sa triasť. Zdalo sa jej, že to ani v najmenšom nepomohlo. „Nemôžem ti povedať nič určité. Na to sa o teba až priveľmi bojím.“

„Bojíš sa, že neunesiem pravdu? No tak, Nadie, ani si mi nedala šancu.“

„Bojím sa, že sa ti kvôli tomu, kým som, niečo stane.“

Zamračene sa napäl. „Viem sa postarať o seba rovnako dobre ako o teba a nášho drobca.“ S tými slovami jej dlaň jemne položil na mierne vystúpené bruško. Nadyne sa odrazu cítila ako z rôsolu, ale odmietala si priznať, že jediný jeho dotyk otrasie jej odhodlaním.

„Nerob to ešte ťažším, prosím. Musím to urobiť.“

Zarazil sa v polovici pohybu a na chvíľu len strnulo pozeral do steny. Nadyne by si to nebola všimla, keby si neuvedomila, že oknom začali prenikať dnu prvé lúče slnka. Očividne bola na ceste oveľa dlhšie, než odhadovala. Preto bola taká vyčerpaná.

„Chceš ma opustiť? Chceš opustiť túto rodinu len preto, že máš nejaké tajomstvo, ktoré podľa teba neznesiem?“ V jeho hlase sa pomaly prebúdzala zúrivosť. „Tak mi to povedz, preboha! Nič nie je také hrozné, aby sme to spolu nezvládli!“

„Dylan, ty nerozumieš…“ Naprázdno prehltla a odrazu premáhala plač. „Ja to musím urobiť.“

„A čo bude s naším dieťaťom? Vyriešime to striedavou starostlivosťou alebo mi dovolíš ho vídať len každý druhý víkend?“

Po líci jej stiekla jedna osamelá slza. Jeho slová ju vo vnútri rezali na maličké kúsky. Lenže na to nič nepovedala. Pretože niečo v nej akoby priznávalo, že je to pravda. Bola k nemu viac ako nespravodlivá. Bolo len fér, že jej to oplatil rovnako.

„Neopúšťam ťa naveky, ani nedochádzam z tohto manželstva. Len existuje niečo, čo musím urobiť, aby sme mohli žiť v pokoji a bez strachu.“

Dylan sa na ňu ešte viac zamračil. „Odporuješ sama sebe. Sme manželia, to znamená, že sme vo všetko spolu. Takže by som ocenil, keby si mi povedala, čo, dopekla, sa tu v posledných dňoch deje.“

Hovoril takým pokojným hlasom, až ju to desilo. Radšej by prijala jeho hnev a krik, ale nebol ochotný jej ho dať. Takto jej len ukázal, čo všetko sa naučil za dlhé roky výcviku. Poznala ho a dôverovala mu. Oddala sa mu v podstate bez toho, aby vedela všetko o ich spoločnej minulosti. Vložila svoje šťastie do jeho rúk a nikdy to neľutovala. A predsa sa teraz jeho odsúdenia desila viac ako faktu, že to pravdepodobne urobila ešte horším, než to už bolo.

„Nemôžem ti povedať pravdu. Mohlo by ťa to stáť život.“

Odfrkol si. „Myslíš, že by ma to mohlo ohroziť ešte viac ako ty za posledné dni.“

„Ja… nechcela som… Veď ma poznáš. Vieš, že by som ti nikdy vedome neublížila.“

„Nevyzeralo to tak.“ Výčitka v jeho hlase bola taká ostrá, až sa inštinktívne prikrčila a mierne odtiahla. V očiach mu pri tom pohľade niečo prebehlo, ale zmizlo to skôr, než to dokázala pomenovať.

„Nerobila som to z vlastnej vôle. Za všetko môžu oni.“

Dylan sa napriamil a vzápätí sa postavil. Podišiel k oknu a zadíval sa von, no vyzeral byť príliš stratený vo vlastných úvahách na to, aby sa pozeral na niečo konkrétne.

„Kto sú to oni?“

Nadyne sa pomrvila a hrala sa s rukami uloženými v lone. Čo by dala za tú sebadôveru, ktorou disponovala skutočná Nadyne. Teraz by sa jej hodila aspoň na to, aby si zachovala vlastnú hrdosť. Lenže sa zdalo, že na niečo také nemá nárok. Miesto toho sa prinútila pozerať sa na Dylana, hoci každá bunka v jej tele ju nahovárala, aby zbabelo utiekla, ako to urobila toľkokrát predtým.

„Nemôžem ti to povedať. Som viazaná sľubom, za ktorého porušenie sa platí tá najvyššia cena.“

Pošúchal si bradu. „Ten chlapík povedal, že je to vládna záležitosť.“ Na chvíľku sa zadíval do okna a keď sa k nej otočil, v tvári bol trochu poblednutý. „Nechceš mi dúfam naznačiť, že pracuješ pre jednu z tých tajných organizácii, kde pracujú agenti s povolením zabíjať.“

Tentoraz sa zamračila Nadyne. „To… máš z filmu?“

„Tak do čoho si sa zaplietla.“

„Neklamala som v tom, že ti to nemôžem povedať, Dylan. Keby som ťa tým neohrozila, povedala by som ti to ešte predtým, než si ma požiadal o ruku. Lenže ja nemôžem a nikdy nebudem môcť.“ Unavene si povzdychla. Zo všetkého najviac túžila po jeho bezpečnej náruči a desať hodinovom spánku. „Lenže ten muž ti klamal. Nejde o žiadnu vládnu záležitosť, je to tajný… projekt, pre ktorý nás pripravili bez ohľadu na to, či budeme súhlasiť alebo nie. Keby sa o tom dozvedel niekto nepovolaný, mohlo by to skončiť zle pre obe strany – buď by sme skončili mŕtvi my, alebo tí, čo sa dozvedeli niečo, čo nemali.“

„Ja sa o seba viem postarať, Nadie. Bol som v armáde. Nemusíš sa báť. Prosím, len mi povedz, čo sa to tu deje. Tá nevedomosť ma ničí. Ešte viac ako fakt, že si mi práve oznámila, že ma na nejaký čas plánuješ opustiť.“ Podišiel k nej a položil jej ruku na líce. „Nikto sa to nedozvie. Len nám daj šancu prekonať toto všetko spolu.“

Nadyne sa mimovoľne natiahla a bruškami prstov pohladila tetovanie na krku, ktoré pod sebou ukrývalo malý kus elektroniky, ktorý jej bránil uveriť jeho slovách. Hoci to bolo to jediné, po čom naozaj túžila.

„Oni sa to vždy dozvedia. Vždy. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa to budeme snažiť utajiť.“

Dylan sa smutne pousmial. „Tak veľmi sa bojíš. Ale koho sa bojíš? Svojho brata? Alebo svojich nadriadených?“

„Obávam sa tých, čo zo mňa urobili to, čím som dnes. Nemám brata, ktorého by som sa bála. Ak ti ten muž povedal niečo iné, klamal ti. Jediná podobnosť medzi nami môže byť tá, že je taký istý ako ja. Ale to je veľký rozdiel.“

„V čom ste rovnakí?“

Nadyne, neschopná viac odolávať jeho nátlaku, len porazenecky sklonila hlavu. Ak mu povie len časť, nevystaví ho riziku. Keby mu povedala len tú časť o sebe, bez mien a bez bližších detailov, mohol by ju lepšie pochopiť. Alebo sa to aspoň snažila sama sebe nahovoriť. Bolo ťažké prekročiť tú vysokú hranicu strachu, ktorá ju obkolesovala a každou chvíľou hrozilo, že ju niečo podpáli a ona zhorí v panickom záchvate. Už teraz mala problém zhlboka dýchať.

„V tom, ako sme prišli na tento svet.“ Sklonila hlavu ešte viac, až sa bradou takmer dotýkala hrude. „V podstate sme sa…“ No kým stihla dopovedať čo i len jedinú vetu, zatiaľ čo ňou prešiel neočakávaný záchvat paniky, niekto zaklopal si na dvere. Od ľaku podskočila a takmer si prehryzla jazyk. Potichu zanadávala.

„Čo je?“ takmer zavrčal Dylan, no nepohol sa z miesta.

„Niekto ťa tu hľadá,“ ozvalo sa spoza dverí rozladene.

„Povedz im, že nie som doma. Veď je ešte skoro ráno.“

Ozvalo sa niečo, čo až príliš jasne pripomínalo smiech. „Za prvé – už nie je tak skoro ráno. Je po deviatej. A za druhé – tá žena sa volá Amanda a mám ti odkázať, že ak sa čo i len pokúsiš predstierať, že nie ste doma, nakope ťa do zadku.“

Na pár minút nastalo ťaživé ticho. Dylan si premeriaval Nadyne od hlavy až po päty, v tvári napätý i rozorvaný výraz zároveň. Niekde pod tými vrstvami videla aj radosť. Poznala ho až príliš dobre na to, aby nevedela odhadnúť jeho pocity. Bola jeho žena a vždy ju staval nad svoje blaho, preto ho tak veľmi milovala. Staral sa o ňu a keby mu to dovolila, dennodenne by ju rozmaznával. Lenže Amanda bola jeho dávna priateľka. Niekto, s kým sa chcel stretnúť bez ohľadu na to, že už možno nikdy nenastane podobná príležitosť, aby sa spolu otvorene porozprávali.

„Dylan,“ položila mu ruku na líce a jemne ho pohladila, „choď za ňou, ja sa k vám trošku neskôr pridám. Musím sa osprchovať.“

„Týmto sa ale všetko mení. Sme v tom spolu.“

Smutne potriasla hlavou. „Mýliš sa, nič sa tým nemení. Sme manželia a ak to bude v mojich silách, ostane to tak. Ale sú veci, ktoré si musím zariadiť sama za seba.“

Znovu sa zamračil. „Ak sa pokúsiš odo mňa odísť, nájdem ťa aj na kraji sveta a privediem späť.“

Nadyne sa mykla. „To je varovanie?“

„Nie, prísľub.“

„Keď nebudem chcieť, nedostaneš možnosť ma nájsť. V záujem tvojej vlastnej bezpečnosti.“

Pokrútil hlavou a odstúpil od nej. Pomaly sa vybral k dverám. No tesne predtým, ako stlačil kľučku a opustil miestnosť, sa na ňu ešte raz otočil a v očiach mal odhodlanie, ktoré ju desilo i fascinovalo zároveň.

„Ak budem musieť, kontaktujem niektorého z bývalých vojakov, ktorých poznám a požiadam ich o nejaký armádny čip. Pripnem ti ho na krk. Môžeš to považovať za obmedzovanie osobnej slobody, ale ja ti nedovolím, aby si ma opustila – či už naveky, alebo len na pár týždňov.“

Nadyne sa pri jeho slovách striasla. „Nie si prvý, ktorý by do mňa vložil čip.“ S tými slovami sa rozbehla do kúpeľne a skôr, ako stihol nejako zareagovať, za sebou zamkla dvere a snažila sa nevnímať jeho protesty tlmené opracovaným drevom. Nechala svoje telo padnúť dole a schúlená na podlahe sa poddala svojim vzlykom. V duchu sa čudovala, ako je možné, že svoje šťastie a spokojnosť takto zničila. A za tak krátky čas.

***

Dylan päsťou udrel do dverí, no už vopred vedel, že to bolo márne. Nadyne s ním odmietala hovoriť. V duchu si opäť vynadal za to, ako ju vydesil. Dopekla, správal sa ako šialený jaskynný muž bez akýchkoľvek citov. Dať na ňu čip… Veď to bolo ako keby jej povedal, že si zoženie obojok a bude si ju chovať ako psa. Nikdy v živote by nikomu takto neubral možnosť voľnosti. A predsa to z neho vyšlo v zúfalej snahe zachovať si rodinu.

„Nadyne… prosím. Poď von. Je mi to všetko tak ľúto,“ ospravedlnil sa už po niekoľkýkrát. „Milujem ťa priveľmi na to, aby som ťa stratil. Neviem, čo by som si bez teba počal, keby si len tak odišla. Daj mi šancu pomôcť ti.“

Čelo si oprel o dvere a takmer sa začal modliť, keď vtom začul nezameniteľný zvuk odomykania dverí. Nestihol ani poriadne odstúpiť, keď sa pred ním zjavila jeho malá manželka s uplakanými očami a slzami, ktoré jej ešte stále ticho stekali po lícach.

„Čo mám robiť, Dylan? Ja netuším, ako to vyriešiť. Neviem, ako ťa ochrániť,“ fňukala slabým hlasom. Trhalo mu srdce, keď ju takto videl. Bol odhodlaný urobiť čokoľvek na svete len preto, aby videl znovu na jej tvári úsmev.

„Kam si chcela odísť?“

Na chvíľu vyzerala, že chce protestovať, ale napokon len sklonila hlavu a ticho odvetila: „Do Georgie. Žije tam jeden muž, ktorý by mi mohol pomôcť.“

„Tak tam pôjdeme spolu.“

Potriasla hlavou. „Možno by si nemal…“ Umlčal ju tým, že jej položil prsty na pery.

„Pôjdem s tebou. Nesnaž sa ma odhovoriť.“

V očiach mala zmučený výraz, keď mu odpovedala: „Ale čo ak sa tam dozvieš o mne niečo, čo ťa donúti… znenávidieť ma?“

Dylan takmer zalapal po dychu, keď začul bolesť v jej hlave i presvedčenie s akým to povedala. Skutočne jej už dostatočne neukázal, ako veľmi ju miluje a že mu nezáleží na tom, odkiaľ prišla a prečo? Pohladil ju po vlasoch a zadíval sa jej do očí.

„Prisahám, že nech sa tam dozviem čokoľvek, nezmení to nič na tom, čo k tebe cítim.“

S povzdychom potriasla hlavou, zrazu vyzerala neskutočne odhodlane. „Nikdy nesľubuj niečo, čo možno nebudeš môcť splniť.“ Rýchlo ho pobozkala na líce a zaspätkovala trochu smerom do kúpeľne. „A teraz, ak ma ospravedlníš, by som sa vážne mala osprchovať. A ty máš hosťa, ktorému by si sa mal venovať. Pripojím sa k vám neskôr.“

Prikývol na znak súhlasu a ešte raz ju pobozkal na čelo. Hoci sa nič nedozvedel, vyhral aspoň možnosť byť súčasťou jej minulosti. Mal by to vnímať ako malé víťazstvo. No nech sa snažil akokoľvek, cítil sa skôr ako porazený.

Zdroj: Lily

Share.

O autorovi

Som človek, ktorý tento web založil, a ktorý verí, že vytrvalosťou a tvrdou prácou sa dajú (aj na Slovensku) dosiahnuť veľké veci...

Comments are closed.