Najdrahšie zemiakové lupienky kúpite v počte 5 kusov za 56 dolárov… Hmmm, drahá mňamka

0

Máte mlsný jazýček? Potom určite viete oceniť dobré jedlo. Ale žeby niekto dal 8 dolárov za jednu zemiakovú lupienku, to mi príde skôr ako bláznovstvo, než ocenenie kvalitnej pochutiny.

Taká je totižto cena špeciálneho balenia zemiakových lupienok, ktoré sa môžu právom hrdiť titulom najdrahšie na svete. Pre ľudí, čo nevedia čo s peniazmi, ich vyrobil švédsky producent piva (St Erik’s Brewery) a jedinečnosť spočíva v ingredienciách použitých na ich výrobu.

Zabalené v luxusnej drevenej škatuli ich sa k vám dostanú za spomínanú cenu 56 dolárov. No, nekúpte to…

Zdroj: foodiggity.com

Reklama:
loading...
Share.

O autorovi

Som človek, ktorý tento web založil, a ktorý verí, že vytrvalosťou a tvrdou prácou sa dajú (aj na Slovensku) dosiahnuť veľké veci...

Komentuj

Mohlo by ťa zaujímať

Tajomstvá v tieňoch – 28. kapitola

Kapitola 28. Po odznení toho divného mena všetci ako na povel stuhli. Shade sa zamračil. Nemal čas na ich prejavy strachu alebo niečoho podobného. Ale očividne s ich stuhnutými figúrami nemohol nič urobiť. Čo ho rozzúrilo ešte viac. Navyše sa nikto nemal k odpovedi. Naozaj si nevedel predstaviť, prečo by nejaký človek poznal démona. Ale pri ich ignorancii bolo pravdepodobné, že ani le netušili, koho pozývali na čaj do vlastných domov. „Malo mi napadnúť, že si naozaj z pekla,“ pretisol pomedzi zuby Eric. Shade pri tom takmer prevrátil očami, ale na druhej strane sa dozvedel aspoň niečo. „Neber si to osobne, naleteli ste mi všetci,“ zasmial sa démon. Jeho meno sa neodvážil zopakovať. Pravdepodobne aj tak nebolo pravé. Démoni si radi vymýšľali falošné identity a zakrádali sa medzi obyčajnými ľuďmi. Zbierali tak moc. Akýkoľvek prejav strachu, nenávisti alebo ďalších negatívnych vecí ich len posilňovalo. Väčšinou sa radi zdržiavali vo väzeniach a nemocniciach. Tak vždy našli niekoho dostatočne rozhnevaného na to, aby ich to nakŕmilo na niekoľko nasledujúcich týždňov. Potriasol hlavou. O tom by nemal uvažovať. Násilne sa nútil nejako naplánovať stratégiu. Vedel len, že nech už urobí čokoľvek, musí ochrániť Celeste a Ayanu. Ani jednej sa nemohlo nič stať. Hlavne nie Ayane. Za taký krátky čas sa ich vzťah toľkokrát zmenil, až sa čudoval, že sa nestihli navzájom zabiť. Miesto toho zakotvili v niečom veľmi podobnom ľúbostnému pomeru. Jedine tým by sa dalo vysvetliť, prečo ho bolela už len predstava, že by sa jej niekto z tých zadymených pankhartov z pekla dotkol. „Takže ty si zámerne vyvolal nepokoje, aby ťa to posilnilo. A neskôr by si si len prišiel po odmenu.“ Ericove slová ho opäť prinútili sústrediť sa na celé dianie. Nemohol sa len tak rozptyľovať. Démon ostentatívne zatlieskal. „Chceme vyhubiť ľudstvo a to nám na to dalo aj vlastné prostriedky.“ „Nemôžeš takto narušovať rovnováhu.“ Shadeovi pripadalo, že Eric nemal ani žiadny pádnejší argument. „Nejaká rovnováha ma nezaujíma. Ľudia sú ako červy, ktoré musíme zašliapnuť. Chcem vládnuť svetu a oni mi stoja v ceste. A takisto aj vy.“ S tými poslednými slovami nenápadne pokynul svojim nasledovateľom, aby na nich zaútočili. Vedel si predstaviť, že svojim útokom plánoval len odpútať pozornosť do času, kým by sa nezmocnil Ayany. Shade v duchu zanadával. Mal jej dávno vysvetliť, kým je, ale najskôr si nebol istý a neskôr na tom už veľmi nezáležalo. Ale teraz tu išlo o jej život. A jej schopnosti. Nebola len liečiteľkou a to tým démonom išlo. Nedovolí im dostať sa k nej. Takže urobil to jediné, na čo sa zmohol – veľmi rýchlo okolo nich vytvoril vetchú bariéru, ktorá nevydrží úpornejší útok. Ak by chcel vytvoriť skutočne pevnú stenu, musela by mu pomôcť Celeste. Ale nevyzeralo to, že by túžila po nejakej spolupráci. Práve preto ho to aj poriadne zabolelo, keď do toho rýchleho riešenia nabúrali škaredé ciferníky tých pekelníkov. Kvalitná bolesť hlavy sa dala získať aj inak, on rozhodne preferoval alkohol. Síce väčšinou nepil, ale všetko je raz po prvýkrát. „Tieto tvoje dvorné triky ti veľmi dlho nepomôžu.“ Shade mal odolateľné nutkanie pretočiť očami, ale miesto toho sa radšej spýtal: „Prečo Ayana?“ On, samozrejme, odpoveď poznal, ale mohlo by im to kúpiť trochu času. „Vy Strážci ste hrozne naivní. Nevidíte si na koniec nosa. A pritom nie ste tí najmúdrejší na svete.“ Potreboval získať čas a ten pajác sa hral na múdreho? Och, vážne úžasné. Začínalo sa mu dariť. Čím ďalej, tým lepšie. „Pouč ma, keď toho vieš o toľko viac ako ja.“ Nehral sa na múdreho, snažil sa, aby to vyznelo maximálne nevinne. Bolo niečo príšerne klišé na tom, ako zo seba robil idiota, ale možno to bude fungovať. A keď sa démon rozžiaril ako rozžeravená láva, uvedomil si Shade, že niekedy je najjednoduchšie rozhodnutie to najlepšie. „Ani neviete, čo máte rovno pod nosom. Liečiteľka, pche,“ odfrkol si. „Len ja viem, čoho všetkého je schopná.“ Shade sa takmer zasmial. Ale nakoniec sa mu podarilo zastaviť sa. Zastavil ho v tom len vyčítavý pohľad, ktorým ho sledoval Eric. Bolo ťažké určiť, či si pravdu už stihol domyslieť alebo nie. „Je to liečiteľka, to áno. Ako taká pre mňa nemá žiadnu hodnotu a veľmi rád by som ju podrezal. Aspoň by zomrelo viac Strážcov.“ Shadeovi sa zatemnil pohľad pir predstave toho démona, ako ubližuje jeho Ayane. „Jedna jej časť je dokonca ľudská, mohol by som jej upiecť dušu alebo niečo podobné.“ Vyslovene sa s nimi zahrával. Bol si príliš istý svojou výhrou. „Jej matka bola nudná a neprežila pôrod, ale jej otec... povedzme, že bol oveľa zaujímavejší a jeho dcérenka po Ňom z dedila veľmi zaujímavé schopnosti.“ Shade doslova škrípal zubami. Ten bastard si to skutočne vychutnával a jemu medzitým ubúdalo síl, pretože jeho malí poskokovia neustále narážali do neviditeľnej steny. Eric sa tváril, akoby nevedel, či má odrazu utiecť alebo ešte predtým uniesť aj Celeste a tí ľudskí trpáci tvorili tejto ohromne grotesknej scéne dokonalé zubami trkotajúce krovie. Život bol proste krásny. „Aké schopnosti?“ vyhŕkol zo seba Eric netrpezlivo. Takže nič nevedel. Skvelé, nezabudne Shadeovi vytknúť, že mu o tom nič nepovedal. „Tak sa na to pozrime... jej otecko bol samotný kráľ tej podarenej rasy. Och, vlastne ešte stále je.“ Zachichotal sa, ako malé dieťa, ktoré práve rozbilo tanier. A pripravovalo sa na ďalší. „Ale celé roky som ho mučil a ten bastard nám nič nedal. Pretože chránil svoju krásnu dcérušku. No povedzte, nie je tá otcovská láska úžasná?“ Shade mal chuť odseknúť mu hlavu. To by ešte len bolo úžasné. „Ako si sa k nej dostal?“ Démon sa jeho otázke zasmial. „Neočakávaš, že ti niečo také prezradím, však?“ krútil hlavou. „Ale späť k tomu podstatnejšiemu. Tento náš väzeň má isté schopnosti, ale len so silou jeho dcéry môžeme vytvoriť zbraň na zničenie ľudstva. Ona je kľúč. Celé tie roky žila medzi ľuďmi a nikdy neprišla na to, že môže život zbraň rovnako rýchlo, ako ho vie vrátiť. Jedinou myšlienkou by mohla vyhubiť celý svet. A ani o tom nevedela!“ Bola to odporná predstava, ale skutočne to bolo v Ayaninej moci. Shade vedel, že si silu vlastných schopností neuvedomovala a dokázal len odhadovať, či by ich niekedy vedela použiť proti niekomu inému. Nemala to však v povahe. Na to si príliš vážila život. Ale paradoxne v sebe mala smrtiacu silu, ktorá so schopnosťami jej otca tvorila dva do seba zapadajúce dieliky skladačky. Uvedomil si to už vtedy, keď ju prvýkrát videl liečiť a utvrdil sa v tom, keď mu prednedávnom zachránila život. To, čo sa okolo nej vznášalo, sa nepodobalo ničomu, s čím sa dovtedy stretol. Trval o mu nejaký čas, kým si to všetko spojil. Ale tá jediná alternatíva by dávala zmysel. Dieťa posledného liečiteľského boha sa malo stať nástrojom zničenia sveta. Osud bol obrovský vtipkár a rád ľudí zrážal na kolená tým jediným, čo ich malo zachrániť. Podvedome sa otočil a Ayanu. Takmer sa zasmial. Konečne sa mala dozvedieť, kým v skutočnosti je, a ona to proste prespí. Typické. „Je to len obyčajná liečiteľka,“ namietol Eric. Shade mal chuť zlomiť mu za to nos. Vážne to znelo viac ako chabo. Topiaci sa chytil poslednej trčiacej slamky, ale ukázalo sa, že to bolo tykadlo morskej príšery. „Vidíš svojho poskoka?“ pokynul hlavou k Shadeovi. „Pozri sa na jeho tvár. On vie, že hovorím pravdu. Už si to uvedomil.“ Shade si takmer odfrkol. Niečo také by si uvedomil aj idiot, keby žil tak dlho, ako on. Videl za tie dlhé roky veci, z ktorých by sa niektorým ľuďom ježili všetky chlpy. A to by to ani nemuseli prežiť na vlastnej koži. Lenže to so sebou prinášalo aj nápor neprehliadnuteľných vedomostí. Ayana bola z určitej časti človek. Nie z príliš veľkej, takže bola nesmrteľná a mocná a mala všetky výhody, ktoré jej to dokázalo priniesť. Ale nemala dostatok sily. Ak by chcela niekoho zabiť, musela by na to použiť vlastnú ľudskú podstatu. A potom by zomrela aj ona sama. Lenže tomu démonovi na tom nezáležalo. Pretože on jej tú schopnosť chcel zobrať. A bez nej by sa premenila na to, čím by v tomto čase mala byť. Na mŕtvolu. Nemienil mu to dovoliť. AJ preto sa snažil všemožne oddialiť prípadný boj, aby mohol vymyslieť únikový plán. „Liečiteľku necháš na pokoji,“ zavrčal Eric. Pravdepodobne mu teraz došla váha slov toho blázna z pekla, ktorého oslovovali tým divným ruským menom. Zdá sa, že medzi nimi rozsieval nedôveru a strach, len aby sa jeho poskokovia mohli priživiť na ľudských emóciách. Plán to bol veľkolepý a dostal sa s ním ďalej, než väčšina jeho súkmeňovcov. „Nemáš moc, ktorou by si ma dokázal zastaviť.“ Bohužiaľ, Shade začínal mať rovnaký názor. Snažil sa hrať démonovi na jeho márnotratnú stránku. Rozhovoril sa o tom, aký geniálny mal plán. V podstate mu hladkal ego a dovolil im, ako tým hlúpym, vysvetliť, v čom spočíva jeho najväčší triumf. Problém však bol v tom, že hodiny stále tikali veľmi hlasno. Ten unikajúci čas sa nedal nijako dohnať. Bariéra bola veľmi tenká a stačil by jediný silnejší náraz od šéfa pekelnej zberby a bolo by po všetkom. Eric by niekoľkých stihol zabiť, ale v snahe ochrániť Celeste a možno tých ľudských hlupákov by padol. Shade by rýchlo padol, Ayanu by dostal do rúk ten ambiciózny červ a v momente, keď by ískal potrebné schopnosti, nacvičili by si ich na Shadeovi a jeho sestre. A potom by svoj hnev obrátil na zvyšok sveta. Scenár ako z poriadne strašidelného filmu z dávnych dôb. Malo to však zvrátenú výhodu. Ak by to skutočne došlo do toho štádia, nežil by, aby sa na to musel pozerať. Shade sa tak zamyslel, že na chvíľu prestal vnímať okolie. Čo bolo veľmi nebezpečné. Pretože, keď sa o niekoľko sekúnd znovu prebral, zistil, že sa ľudia začali hrať na hrdinov. Zaškľabil sa ich snahe nepozorovane tasiť zbrane. Žiadna časť rozhovoru mu neutiekla, ale očividne premeškal moment, keď sa rozhodli, že démoni sa dajú zvládnuť olovenými guľkami. Netušil, z akého westernu to mali, ale nebudú žiť dostatočne dlho na to, aby o tom mohli rozprávať. Čo sa jeho týkalo, nemal v pláne nejako ich v tom zastaviť. Preto ani nemrkol, keď začali páliť. Každá guľka, ktorá prešla cez bariéru, akoby mu natrhla dušu, ale so zaťatými zubami znášal bolesť. Ohlušujúce rany sa ozývali v miestnosti. Prerušoval ich len strašidelný smiech pekelníkov. Ľudské zbrane ich nedokázali zraniť. „Vy ľudia si myslíte, že všetko vyriešite guľkami,“ zasmial sa démon. „Dovoľte mi predviesť vám skutočnú zbraň.“ A vrhol dopredu ohnivú guľu. Shade nemal čas reagovať. Len v spomalenom zábere sledoval, ako ten obrovský výboj energie prenikol jeho chabou obranou a premenil človiečikov na hromádky popola. V jedinej sekunde. Netrápilo ho to. Chladne sa pozeral na ich smrť a snažil sa stabilizovať dostatočne na to, aby sa pripravil na to, čo príde. S Ericom na seba pozreli. Zdalo sa, že to bude ako za starých časov, keď bojovali bok po boku. Lenže v tomto prípade bolo veľmi nejasné, ako to skončí. „Ostali ste sami.“ Shade zo seba striasol rozochvenie. „Nepotrebujem armádu, aby som dokončil to, čo som mal urobiť pred dávnymi vekmi. Mal som sa uistiť, že ťa skutočne zbavili.“ „Nevyčítaj si to. Aj tí najlepší sa krčia pred mojou mocou.“ Tie typické démonské rečičky plné vystatovania mu pomaly začínali dvíhať žalúdok. Snažil sa Ericovi naznačiť, čo urobí sotva pár sekúnd predtým, než sa vrhol do boja. Mal v rukáve niekoľko trikov, ale moment prekvapenia bol najlepším z nich. A kým si tie malé beštie stihli uvedomiť, čo sa stalo, niekoľko z nich už bolo bez hlavy a jeho meč ničila odborná čierna krv pripomínajúca smolu vyrobenú z kyseliny. Nevšímal si bolestné výkriky ani nič iné. Akoby bol naprogramovaný na zničenie ostatných. Proste sa sústredil na vlastné pohyby. Nepoužíval svoje schopnosti, ktoré by ho mohli vyčerpať. Tie si šetril na duel s veliteľom tých malých neschopných stvorení. Všetko mu to pripadlo ako návrat do starých čias, keď sa ešte len učil bojovať. Ako keď stínal hlavy vypchatým panákom a počúval, ako ho Eric poučuje. Ako ho núti znovu a znovu opakovať tie isté pohyby, kým mu nekrvácali ruky i nohy. Boleli ho všetky svaly a ten hlas nikdy nedostal z hlavy. Ozýval sa v ňom aj teraz. Nabádal ho a chránil. To, že ide o skutočnosť a nie jednu z jeho spomienok, si uvedomoval len okrajovo. Rovnako ako len povrchne vnímal, že s Ericom bojujú bok po boku ako zohraný tým. Neodpustil mu to, ako sa k nemu správal a keď to všetko skončí, bude mať čo vysvetľovať, ale dokázal to na chvíľu hodiť za hlavu. V mene prežitia ich i žien, na ktorým im záležalo viac ako na vlastnom živote. Pretože ak by Ayana nebola, zanikol by pre Shadea dôvod na život. Stačil taký krátky čas, aby sa stala súčasťou jeho osamelosti a premenila ju na nikdy nekončiacu migrénu spôsobenú jej snahou neustále mu niečo hovoriť. A teraz si len tak spala. Všetko mu splynulo do nikde nekončiacej šmuhy plnej mdlých farieb. Po čele mu stekal pot, ale sekal ďalej a snažil sa znížiť počty nepriateľa. Okrajovo si všimol, že niektorí pred ním sami utekali. Ale jeho hnevu neunikli. Za to, čo chceli urobiť jeho žene, si zaslúžili viac ako len zatratenie. Ich smrť bude len sladkým vykúpením z toho, čo si pre nich predstavoval. Možno by ho malo desiť, s akou ľahkosťou rozdával smrteľné rany, ale nezáležalo na tom. Spytovať svedomie môže aj neskôr. Navyše to nie je tak, že by tí démoni neurobil to isté, keby im k tomu dal príležitosť. A keď myslel, že ho nedokáže nič prebrať, zjavila sa pred ním ruka, ktorá ho odhodila stranou ako handrovú bábiku. Zažmurkal a len tak-tak sa udržal na nohách. Zvraštil obočie a snažil sa vidieť cez pot, ktorý mu stiekol až do očí. Všade navôkol boli kusy tiel malých démonov. Eric bojoval s poslednými na opačnom konci miestnosti. Celeste a Ayana boli stále mimo diania a vyzeralo to, že vo svojom šialenstve dokázal zabrániť ostatným, aby sa k nim dostali. „Vždy si ma štval,“ zavrčal na neho už nie taký sebaistý veliteľ. Uskočil stranou a unavenú ruku prinútil opakovať naučené pohyby predstavujúce krívajúcu obranu. Bol vyčerpaný. Tie krvavé jatky z neho urobili len prázdnu nádobu, ktorú dokázal prevrátiť aj silnejší vietor. Všetko by bolo jednoduchšie, keby ho dokázal nejako zviazať. Zastaviť, zavrieť do nejakej klietky. Ale na to nemal dosť síl. Miesto toho teda len uskakoval a snažil sa ho držať čo najďalej od žien, ktoré v jeho živote predstavovali svetlé body. Sila i odhodlanie z neho pomaly vyprchávali. Prvé chybné kroky boli lemované bolesťou, ale nemienil sa len tak vzdať. Musí ešte vydržať. Pre ostatných. „Prečo proste neskapeš?“ Shade vyceril zuby. „Neurobím ti tú radosť.“ A skutočne to nemal v pláne. Hoci jeho odhodlanie pomaly ale isto strácalo na vážnosti. Keď už to naozaj vyzeralo, že sa jeho hruď stane novým domovom čepele toho démona, niekto akoby do neho pustil vysoký náboj energie. Miestnosť naplnilo oslnivé svetlo a jeho telo sa opäť premenilo na dokonalú zbraň. Zdá sa, že Eric konečne vyriešil svoje vnútorné problémy s malými poskokmi a rozhodol sa mu pomôcť. Bol za to nesmierne vďačný. Pretože z boja s mečom mohol ladne prejsť na mágiu. Pretože teraz nehrozilo, že ho niečo len tak vyšťaví. Zákerne sa usmial, keď na svojho nepriateľa pustil prvý výboj. Užíval si jeho prekvapený výraz, ale nemal náladu na hranie. Dvomi strategicky mierenými ranami sa uistil, že nejakú chvíľu ostane ležať na zemi a v duchu začal spriadať kúzlo. Zaklínanie mu nikdy nešlo. Na to tu bola vždy Celeste, ale niečo predsa len pochytil. S Ericovou pomocou dokázal vytvoriť bariéru, ktorú nikto len tak nezlomí. Bola úplná. V duchu si urobil poznámku, aby to neskôr Ericovi pripomenul. Keby mu ten tĺk pomohol hneď na začiatku, vôbec by nemuseli bojovať. Nebol taký šialený, aby mu chýbal adrenalín. Vlastne všetko skončilo až príliš rýchlo. Alebo sa mu to len snívalo. Pravdou bolo, že istý čas bol úplne pohltený zabíjaním. Ale teraz mal myseľ čistú. Jeho nepriateľ ležal na zemi a bolo jasné, že tak skoro nevstane a nebude opäť ničiť. Bariéra ho uväznila a zablokovala jeho schopnosti, takže sa proste nemohol len tak premiestniť. Shadea neopúšťalo napätie. Čakalo na neho príliš veľa povinností. Toľko ľudí zomrelo kvôli prílišnej ambicióznosti jedinej bytosti. Nevedel si ani len predstaviť, aký trest by pre neho mal byť primeraný. Smrť bola vykúpením. Bez ohľadu na to, ako veľmi ohrane to znelo. Bola to pravda. Sám o tom mohol rozprávať. Zodvihol hlavu, keď zacítil, ako k nemu niekto kráča. Vedel, že ide o Erica. Možno on bude mať nejaký nápad, ako potrestať démona, ktorý sa vydával aj za človeka. Jeho krytie bolo v bezpečí, keďže jeho momentálny návštevníci neprežili prvé stretnutie so skutočným zlom ich sveta. Mal voľné ruky a mohol zvoliť aj ľudskú spravodlivosť. „Čo s ním urobíme?“ zaznela otázka. Telo mu podvedome stuhlo. Nebol to totiž Ericov hlas, ktorý tie slová vyslovil. Tento patril jeho sestre. Zdroj: Lili