Ukradnúť si šťastie – 1. kapitola

0

Nový príbeh v našej rubrike „príbeh na pokračovanie“ má názov Ukradnúť si šťastie a ako tie predchádzajúce, aj tento je od autorky Lili . Dnes vám prinášame jeho krátku anotáciu a 1. kapitolu.

Ukradnúť si šťastie

Zoey po smrti rodičov putovala z jedného domova do druhého, až sa rozhodla, že má toho sťahovania dosť. Utiekla a po prežití niekoľkých nocí na ulici sa dostala do rúk zvláštnemu chlapíkovi. Namiesto toho, aby ju vyhodil zo svojho domu, poskytol jej prístrešie a zaučil ju do tajov svojho umenia – úžasného umu kradnutia. Napriek jej počiatočným protestom nakoniec prikývne na jeho ponuku a behom niekoľkých rokov sa z nej stáva profesionál, ktorý po smrti svojho učiteľa preberá jeho „remeslo“. Prežíva na hrane zákona a žije si najlepšie ako vie. Hoci jej život pod nohy kládol samé polená, nezatrpkla a ukrýva sa v nej niekedy možno až príliš mäkké srdce.

Keď raz na svojom prahu nájde opustené mačiatko trasúce sa od zimy, nemá to srdce zbaviť sa ho. Miesto toho si ho zoberie domov a urobí si z nej svojho nového miláčika. Svoju malú Piti si udržuje ako jedinú spoločnosť a nehodlá sa jej vzdať ani potom, čo vyjde najavo, že je leopardím mláďatkom a nie mačkou.

Celé roky sa sami dve starajú jedna o druhú. Jedného dňa Zoey prijme úlohu, ktoré pre ňu bola niečím novým. Namiesto zlodejky sa z nej stane poslíček. Všetko sa však začne kaziť a len o vlások unikne smrti – aj to len vďaka Piti. Keď na úteku z bytu, v ktorom sa radšej nikdy nemala ocitnúť, vrazí na schodoch do podivného chlapíka, považuje to len za náhodu. Lenže potom akoby Thea videla na každom rohu. Kto je a čo od nej chce? A prečo Piti odrazu nevadí túliť sa k cudzincovi?

A čo keď Piti ten leopardí kožuch nemá dvadsaťštyri hodín denne?

Úvod

Život je ako lacná kurva. Pretiahne vás len kvôli vlastnému úžitku a bez toho, aby ste si to užili a ešte za to musíte aj zaplatiť. A keď si začnete myslieť, že to nemohlo dopadnúť horšie, zistíte, že vám ako suvenír zanechala syfilis.

– Zoey

Kapitola 1.

Zabije Danteho a urobí to s veľkým potešením a veľmi, veľmi pomaly. Určite ho donúti prosiť o posledný úder, ale predovšetkým bude musieť oľutovať, do akých problémov ich s obľubou dostával.

Už pred pár týždňami sama sebe prisahala, že nikdy nekývne na nič, čo jej ponúkne a označí to za „jednoduchú záležitosť“. Ale jesť musela a hoci bývala v polorozpadnutom dome, stále mala výdavky, ktoré sa nezaplatili sami. Byť zlodejom a čarodejníkom boli dve rozdielne veci, hoci pri tejto poslednej zákazke mala skôr pocit, že je to druhé.

Len Dantemu mohlo napadnúť nahovoriť ju na prácu, pri ktorej mala ukradnúť nejaký dokument z trezora v dome, ktorý bol zabezpečený lepšie ako Fort Knox. S alarmami nemala problém, ale keď ju naháňalo viac ako desať psov neznámeho pôvodu a za nimi ešte bezpečáci, začínala byť nervózna. Jej obrovskou chybou bolo, že nedokázala ublížiť žiadnemu zvieraťu. Dokonca ani myši, ktoré občas mala nasťahované aj vo vlastnej posteli. S veľkým sebazaprením tie malé prenášačky chorôb chytala za chvosty a hádzala von. Tie malé beštie to ale očividne brali ako pozvanie, pretože do dvoch hodín boli späť aj s celou famíliou.

Asi vážne bola prekliata.

Bola by ochotná prehlásiť svoju epizódu za úspech. Mala to, čo potrebovala a nikto nevidel jej tvár. Nie, že by to cez masku bolo možné. Ale všetko sa to ešte viac posralo v moment, keď narazila na starého záhradníka. Prekliaty Murphy a jeho zvrátené zákony! Keby nebolo jeho, iste by prešla okolo toho starčeka a mohla by predstierať, že len beží maratón cez záhradu, v ktorej očividne býval.

Ale nie, ona musela doslova prevalcovať asi dvestoročného bývalého vojaka, ktorý mal reflexy rýchlejšie ako ona nohy. Kým sa stihla vzdialiť, vytiahol odniekiaľ zbraň a začal páliť. Hneď v tú sekundu sa dozvedela, ako sa cítia vlci, keď po nich niekto strieľa brokmi. Nemala potuchy, čo použil ten starec, ale nech to bolo čokoľvek, pálilo to ako sto čertov. Pri každom treťom kroku krívala a mala pocit, že si aspoň mesiac nesadne na svoje náhle citlivé pozadie. Adrenalín si normálne užívala, ale toto bol extrém aj pre ňu.

A všetko to bola Danteho vina. Možno bola príliš blbá na to, aby mu povedala nie, ale nemienila sa teraz zaoberať možnosťou, že za svoje činy nesie vinu len ona. Vždy, keď sa zaplietla s tým chlapom a jeho podivnými obchodmi, skončila špinavá, zadýchaná, polomŕtva, zranená a s pocitom, akoby práve o vlások unikla smrti.

Samozrejme, nie nutne v tomto poradí.

S potrasením hlavy zastavila pred poslednou zákrutou sa snažila sa vydýchať. Pohľadom cez plece skontrolovala svoju malú spoločníčku. Keď Piti pred niekoľkými rokmi našla, považovala ju za odrastené mača. Mala príliš mäkké srdce na to, aby ju nechala zomrieť od hladu. Lenže nakŕmiť také zviera bolo očividne ťažšie než si myslela. Konzervy nefungovali, mlieko odmietala. Bola taká zúfalá, že nechala Piti doma osamote a zašla k veterinárovi, aby sa ho spýtala na radu. Na jej prekvapenie ju ten starý slizký had vysmial, keď mu Piti opísala. Nestarala sa o to, ako vyzerá, ale o to, ako ju zachrániť.

Bola zúfalá.

Takže keď jej medzi záchvatmi smiechu povedal, že práve opísala leoparda, zobrala to ako diagnózu. Granule a ostatné divno zapáchajúce… veci, hodila rovno do koša a zaobstarala si steak. Nezdržiavala sa servírovaním, proste ho položila Piti pod ňufák a čakala, čo sa stane. Na jej prekvapenie sa doň pustila, akoby to bola tá najväčšia lahôdka na svete. A postupne s miznúcim mäsom a vzrastaním vrčivých a vrnivých zvukov si Zoey začínala uvedomovať, že možno skutočne nenašla mačiatko, ale mláďa leoparda. Čo robilo v meste, to netušila, ale nemohla ho len tak vyhodiť, pretože sa bála. Bola si istá, že keď vyrastie, pokúsi sa dať si ju na večeru.

Ale to bol asi problém s Piti, pri nej nebolo nič normálne.

Väčšinu času bola divoká, ale dokázala sa správať ako človek, Bola prieberčivá, urazená, náladová, niekedy dokonca prehnane smutná. A hoci mala byť podľa jej výskumu dospelá, ešte stále bola malým mláďatkom, ktoré od momentu, keď ho našla na schodoch, podrástlo len o pár centimetrov. Bolo to čudné a v čase, keď si to uvedomila, mala čo robiť, aby ju jej prchlivosť nenakopala do zadku.

Ale teraz to už nijako neriešila, proste s tým žila. Takže keď ju po prvý raz sprevádzala do akcie, nijako prudko voči tomu neprotestovala – ani vlastne nemala ako, ten malý chlpáč proste zobral svoje všade padajúce chlpy, postavil sa na prah a začal prskať ako hysterka so sennou nádchou. V duchu sa bála, že sa jej niečo stane, ale aj tak jej dovolila ísť s ňou. Ale to až potom, čo jej vysvetlila základné pravidlá.

Bohužiaľ pre ňu sa ukázalo, že Piti nemá zmysel pre česť, pretože ak by bola človek, bola by najlepšou zlodejkou v obore. Ale vo svojom zvieracom kožuchu mohla len pomáhať Zoey. Ako napríklad aj v dnešný večer, keď trochu zabavila tie ubrechané mechy na blchy. Ale aj tak jej to veľmi nepomohlo, aby ju ten starec netrafil do zadku.

Prekliaty Dante! zanadávala po niekoľkýkrát v duchu.

Nemala náladu nechať sa ním učičíkať tvrdením, že to bola len náhoda. Ten kretén musel veľmi dobre vedieť, do čoho ju posiela. Takže ho ešte predtým, než mu odovzdá zásielku, pohladí svojou päsťou. Minimálne mu zlomí nos a nechá ho krvácať na drahocenný perzský koberec, ktorý bol škaredší ako nejaká nenalíčená top modelka.

A urobí to presne v tomto poradí. Na zásady si potrpí.

„Choď domov, Piti. Idem ešte za Dantem,“ povedala svojej malej spoločníčke a mimovoľne ju pohladila po ušiach. Nerada to priznávala, ale tá mala otrava bola jej všetkým. Jedinou rodinou, ktorá jej ostala. Teda, tá, s ktorou chcela mať aj niečo spoločné.

Odpoveďou jej bolo naštvané prskanie. Tá malá bola presne ako ona a Zoey to ani v najmenšom netešilo. „Nie, neostaneš tu, aby si z teba ostatní urobili atrakciu. Ja im ako vzrúšo na jednu noc stačím. Ty choď zaliezť. Ak sa do dvoch hodín nevrátim, môžeš ma ísť hľadať.“

Zadívala sa Piti do očí a hľadala v nich tú známu iskru. Bolo choré hľadať na zvierati známky ľudskosti, ale mohla by odprisahať, že to malé klbko problémov bolo viac ako len trošku pomaly dospievajúcim mláďaťom leoparda. Ale nebolo taká šialená, aby sa na to pýtala ostatných ľudí. Nechcela skončiť v blázinci alebo pred súdom za únos jedinca ohrozeného druhu šelmy.

Znalosť zákonov v jej profesii bola zárukou prežitia.

Piti nahnevane švihla chvostom a prevŕtala ju vzdorným pohľadom, ale napriek svojej očividnej nespokojnosti sa otočila a vyskočila na najnižšiu strechu v okolí a potom už len pokračovala smerom, kde stál ich otvorený príbytok. Iní ľudia to nazývali zrúcanina, ale nemohli si dovoliť byť prieberčivé. Čo na tom, že steny boli deravé a drevené trámy prevŕtané červotočom, pokým im nepršalo na hlavu, stále sa to dalo považovať za obývateľné miesto. Hoci hygiena sa obyvateľov štvrti už niekoho rokov snažila presvedčiť, že je životu nebezpečné mať niečo také vo svojej blízkosti. Pche! Dokonca aj baktérie mali svoju úroveň a radšej sa vyhýbali zúboženým a najchudobnejším ľuďom.

V duchu sa okríkla za svoje rozptyľovanie. Na pleci si nadhodila batoh a rezkým krokom zamierila k jednému z mnohých barov, ktoré Dante považoval za domov. Ten chlap mal mylnú predstavu, že pôsobil ako gangster, keď každý deň zakotvil v inom klube. Podľa nej mafia vyzerala inak a mala na to aj dôkazy, veď s nimi párkrát aj spolupracovala spoločne so svojim učiteľom, ale radšej o tom nehovorila nahlas. Nechcela si vyslúžiť krásne betónové topánky, ktoré sú absolútne nevhodné na potápanie.

Kráčala ďalej a netrápilo ju, či zapadne. Hoci v čiernych legínach a modrom tielku pôsobila ako jedna z nich – z tých normálnych ľudí. Vďaka jantárovým očiam vyzerala jej olivová pokožka exoticky a dlhé vlasy, pospletané do malých vrkočov, do ktorých jej kaderníčka zaplietla snáď vlnu na pletene po babičke, mali za následok, že vyzerala ako nedbanlivá školáčka.

A kto by ju za bieleho dňa upodozrieval, že urobila niečo protizákonné.

Len naivní ľudia žili v prelude, že ich niekto vykradne v noci. Ona osobne pracovala dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Kedykoľvek sa jej naskytla príležitosť. A hlavne – pred súmrakom pracovala najradšej, vtedy ľudia ešte len prichádzali domov z práce. Výhoda pre ňu.

Pri vstupe do baru kývla na pozdrav vyhadzovačovi a bola rada, že sa ju nepokúsil zastaviť. Neobťažovala sa totiž postávaním v rade, nemala náladu na zábavu. Proste išlo o biznis. Ale jedna z báb hneď na čelných priečkach dlhého hada mala na jej novátorskú metódu očividne iný názor, pretože si hlasno odfrkla a ešte mala tú drzosť prednášať nejaké ironické poznámky.

Zoey sa zamračila, ale pokračovala ďalej. Bola vyčerpaná a ten zadok ju vážne pálil, nehovoriac o tom, že aj napriek svojej snahe musela vyzerať ako hodinu pred smrťou. Nemala ešte náladu hrať sa na hysterky s nejakou peroxidovou blondínkou, ktorá by pravdepodobne neprežila, keby jej tie botoxové pery pohladila bagandžou s oceľovou špicou.

„Stoj,“ skríkol na ňu z niekoľkých metrov Peter, Danteho osobný strážca. Bol to fajn chlap a niekedy s ním rada vtipkovala, ale teraz tomu bola na hony vzdialená.

„Je tam tvoj pán a vládca?“ spýtala sa zostra a bez toho, aby ho pozdravila. Slušnosť nemala v slovníku, ale rozčúlenie áno. A krv sa jej pomaly ale isto začínala variť tak prudko, až hrozilo, že jej z nosu bude stúpať para.

Peter neochotne prikývol oholenou hlavou. „Je, ale neprijíma návštevy. Je uprostred jednania s klientom.“

„Tak mu tú dôležitú schôdzu trochu preruším,“ nadhodila a siahla po kľučke. Keď jej na ramene pristála jeho ťažká ruka, bola v pokušení zavrčať tak, ako to rada robievala Piti. V tých zvieracích zvukoch bolo niečo príťažlivé.

„Neštvi ma, nemám za sebou práve najlepší večer a bola by som nerada, keby si skončil bez niekoľkých zubov práve ty a nie tvoj šéf.“

Prvotnou odpoveďou jej bolo len mračenie. Nakoniec sa však rozhodol, že zvukový prejav bude vhodnejší, keďže na neho nemala bohvieaký výhľad. Veď stála otočená chrbtom k nemu, preboha! Čo jej len pripomínalo mieru poníženia, ktoré musela dnes večer prežiť. A on to ešte zhoršovala tým, že stál príliš blízko.

„Neblázni, zase budem mesiac bez prémií,“ zaskučal ako nejaká ženská.

Zoey prevrátila očami. „Ak chceš, môžeš povedať, že som ťa prinútila. Vždy sa môžeš vyhovoriť, že som ťa brutálne napadla.“

Premeral si ju posmešným pohľadom. „Ty, hej?“

„No, vždy ti môžem pomôcť, aby si to nemusel predstierať,“ prehodila akoby mimochodom a skôr, ako mohol nejako reagovať, urobila krok vzad a prudko mu stúpila na nohu.

Prekvapene zaskučal, ale pochybovala, že by to bolo spôsobené ohromným výbuchom bolesti. Skôr ho len zaskočila a aby sa uistila, že nebude mať čas reagovať, trafila ho lakťom. Vďaka svojmu malému vzrastu a jeho očividnej výškovej prevahe ho zasiala presne do žalúdka. Zvuk, ktorý zo seba vydal, nemal nič spoločné so šokom.

Triumfálne sa usmiala, ale skutočne ju netešilo, že niekomu ublížila. Iste, mala rada všetko pod kontrolou, ale vedome niekoho zraniť, to nebol jej štýl. Utešovala ju len predstava, že sa dostane z jeho dosahu a nebude musieť sledovať jeho utrpenie. Celá tá situácia ju len viac rozhodila. Bola pripravená vrhať blesky.

Vpadla do miestnosti ako víchor a neobťažovala sa obzeraním okolo, len odrazu zamierila k Dantemu, ktorý stál v samotnom strede a rozhadzoval rukami ako nejaký uletený herec. Tak trochu očakávala, že ho nájde vo vášnivom objatí s tanečnicami z baru, ale nebolo to tak, tentoraz skutočne o niečom rokoval so skupinkou kravatových idiotov, ktorý vyzerali, akoby im niekto do zadku strčil pravítko.

„Zdá sa, že moji ľudia pracujú ešte rýchlejšie, ako som si myslel. Táto kráska nám nesie to, čo potrebujeme,“ prehodil Dante teatrálne.

Zoey si ho prezrela kritickým pohľadom. Keby bola vypočítavá zlatokopka, využila by vplyv toho chlapa vo svoj prospech a rovnako aj jeho dokonalý výzor playboya. S nahladko začesanými čiernymi vlasmi, miernym strniskom a dokonale rezanou tvárou vyzeral ako grécky poloboh a jeho telo vyzeralo ešte lepšie. Bohužiaľ mala tú časť vidieť ho nahého. Prečo takýto kreténi vždy musia vyzerať tak dobre?

„Máš pre mňa niečo, kráska?“ spýtal sa hneď, aby ostatným ukázal, kto tu šéfuje. Potichu si odfrkla. Keby sa jeho domýšľavosť dala zmerať, určite by prekročila hranice štátu.

Miesto odpovede výhražne vykročila vpred a skôr, ako sa Dante stihol spamätať a spýtať sa jej niečo iné, natiahla sa a pevne zaťatou päsťou mu vrazila do tej zvrátene rozžiarenej tváre. Ignorovala pri tom puknutie vo vlastných kĺboch. Potrebovala ventilovať svoju zlosť, inak by vybuchla ešte horšie a to by nebol pekný pohľad. Takto sa upokojila aspoň pri pohľade na to, ako mu krv vytekajúca z nosa pošpinila krištáľovo bielu košeľu.

Uškrnula sa a až vtedy si dala načas, aby si prezrela osadenstvo. Nikto z nich nevyzeral, že by chcel nejako reagovať. Neozval sa žiadny smiech, alebo zvrhlá poznámka. Panovalo tam hrobové ticho. Šiesti chlapi tam sedeli ako ustrašené matróny a neodvážili sa ani len pozrieť smerom, kde si Dante vreckovkou očisťoval tvár. K ich smole bol ich šéf synáčikom jedného z najvplyvnejších obchodníkov v regióne a k ich obrovskému prekliatiu po ňom zdedil aj analytické myslenie, aké by mu mohol závidieť aj počítať.

Ale aj tak to nevyvážilo jeho kreténstvo. „Podľa obraznosti tvojho vyjadrovania usudzujem, že tvoje úloha nedopadla najlepšie.“

„Och, tak ty hádaš. Dovoľ mi prefrázovať môj pravý hák – tá zákazka bola, kurva, zlý vtip! Vedela som, že máš v hlave piliny, čo sa týka mojej profesie, ale prečo mi nikdy nedáš podklady ešte skôr, ako ma niekam pošleš? Vzrušuje ťa, keď ja niekde nasadzujem zadok, zatiaľ čo ty si tu popíjaš dvanásťročnú whisky?“

Dante pretočil očami. Očividne ho netrápilo, že mu práve vynadala. „Ach, tá tvoja teatrálnosť.“ Prešiel až tesne k nej a brnkol jej po nose. Prevŕtala ho za to vražedným pohľadom. „Doniesla si mi to, čo som chcel?“

Namiesto odpovede sa natiahla do batohu a vytiahla odtiaľ zložku s papiermi, po ktorých tak veľmi túžil. Skôr, ako po nich stihol siahnuť, sa zahnala ľavačkou a ešte jednu mu vlepila. Prchlivosť by mala byť jej stredným menom, ale ak sa rozčúli do takej miery, že sa celá trasie, prečo by svoju zlosť nemala nejako ventilovať? Nechcela predsa skončiť na kardiologickom oddelení miestnej nemocnice. Keďže nemala zdravotné poistenie, ani by sa neobťažovali tým, aby ju ošetrili. Rovno by ju poslali do márnice. A aj napriek svojmu postoju k životu by tam najbližších päťdesiat rokov nešla radšej ani len na návštevu.

„Ako mi chýbalo tvoje očarujúce vychovanie,“ zavrčal.

Ignorovala jeho urážku. „Ty o mne pochybuješ, Dante?“ zapriadla a konečne mu do prstov strčila predmet jej krádeže.

Výhoda bola, že ich majiteľ ani neohlási polícii, že mu niekto niečo zobral z trezora – on sa k tým dokumentom tiež nedostal právne korektnou cestou. Vysoká politika a obchod mali občas svoje výhody. Z toho zvyšku jej behal mráz po chrbte.

„Keby som o tebe pochyboval, tak ťa tam nepošlem.“

Odfrkla si. „Dávaš mi to najavo dosť debilným spôsobom. Napríklad tým, že sa vôbec neobťažuješ informovať ma o tom, kam smerujem. Adresa občas nestačí, ty pankhart!“

„Vie tvoja matka o tvojom slovníku?“

Prižmúrila oči pri tej očividnej rane pod pás. „Keby o ňom vedela, teraz by sme neviedli túto konverzáciu, že?“ Zatriasla papiermi v ruke. „Zober si tú prekliatu vec predtým, než sa rozhodnem, že tie prachy za to nestoja a nehodím ich do ohňa. Pretože presne to by si si zaslúžil, aby som urobila, za ten podraz, čo si na mňa ušil. Kvôli tebe ešte mesiac budem chodiť ako nejaká úchylná kačka!“ skríkla pobúrene.

„Ale to by si neurobila, máš predsa svoju česť.“ Prečo ju musel poznať tak dobre?

Tentoraz mu tie papier vrazila rovno do dlane. „To je tvoje jediné šťastie. A teraz mi daj moje peniaze, aby som odtiaľto mohla vypadnúť. A aby bolo jasné, medzi nami dvomi je koniec,“ prehlásila a ukazovala na jeho hruď, akoby to bolo niečo nechutné, hoci jej telo malo očividne presne opačný názor.

Chytil sa za srdce. „Som zranený, ty ma využívaš len pre peniaze.“

Prebodla ho pohľadom. „Som zaneprázdnený človek a mám ešte veľa práce, takže si odpusti tie svoje nechutnosti a rovno mi daj moju odmenu.“

Naklonil sa k nej a popritom, ako jej do ruky strkal, je potichu zašepkal do ucha: „Obaja vieme, že žiadnu prácu nemáš, preto sa ku mne stále vraciaš, holubička.“

Otrávene zavrčala a odstúpila od neho. Nálada sa jej zhoršovala každým slovom, ktoré z neho vypadlo. Nenávidela, keď o nej niekto vedel viac, než jej bolo príjemné. No miesto toho, aby mu to dala nejako najavo, si iba svoj šek skryla do batohu. Neobťažovala sa skúmaním odmeny, vedela, že tá suma bola až žalostne nízka.

Pre tristo dolárom by väčšina zlodejov ani nevstala z postele, ale ona si nemohla vyberať. Bola žena v takmer rýdzo mužskej profesii a po tom, ako sa jej učiteľ, a tak trochu aj otec, Victor odobral na druhý svet, k nej ostatní prechovávali nedôveru. Nemohla sa im čudovať, ešte nemala čas na to, aby si vypracovala povesť alebo meno. Bola len úbohým poskokom a aj preto bola takým spôsobom platená. Teraz sa musela uspokojiť so zvyškami, hlavne ak to zaplatí teplú večeru pre ňu a Piti na niekoľko dní, ale raz príbeh čas, keď si bude môcť cenu určovať ona.

Bože, ako sa na ten čas tešila!

„Zbohom, Dante,“ prehodila a otočila sa na päte, „nebudeš mi chýbať.“

„Krváca mi srdce, že odo mňa odchádzaš.“ Nemienila sa otočiť jeho očividne hranému zármutku. „Si nevďačná, že ma tu len tak nechávaš napospas všetkým tým amatérom. Ale aby si nepovedal, že som zlý šéf, dohodil som ti poslednú prácičku.“

Lákala ju predstava ďalších zarobených peňazí. Dante bol síce len sprostredkovateľ jednotlivých zákaziek, ale pretože bol bohatší ako si dokázala predstaviť, celú odmenu vždy prenechal jej. Až do posledného centu. Hoci mala námietky voči jeho jednaniu, obdivovala jeho férovosť. Nemusel sa s ňou deliť, ona bola nikto. A väčšina ľudí to tak robiť bude. Ona sama nie je dostatočne výraznou osobnosťou na to, aby za ňou niekto prišiel s ponukou.

Potriasla hlavou skôr, ako ju ten tenký hlások dokázal presvedčiť, aby hodila za hlavu svoje vlastné zdravie a riskovala všetko pre toho magora ešte raz. Ale princíp zostával vždy rovnaký. Osobne nemala výhrady k žiadnemu druhu práce, dopekla, nebola v pozícii, aby si vyberala, to vážne nie. Ale keby jej bol Dante aspoň raz na rovinu povedal, čo má očakávať, mohla by sa pripraviť. A nenašla by sa v situáciách, kde by musela robiť chyby ako nejaký amatér.

Niet divu, že sa nedokázala osamostatniť. Nehovorila síce o tom, čo sa jej pri jednotlivých zákazkách podarilo zažiť, ale reči sa aj tak šírili veľmi rýchlo. Ešte dnes večer sa na ňu všetci zo zločineckého podsvetia budú pozerať ako na trápnu amatérku. Môže len dúfať, že sa nedostane von aj informácia o jej boľavom pozadí.

Ale nedávala tomu veľké šance. Také šťastie nemala.

„Nemám záujem o nič, čo ponúkaš,“ prehodila napokon a natiahla sa za kľučkou.

„Nebudem ťa presviedčať, ale skôr, ako odídeš, poviem len jediné,“ prehodil nevinne a dramaticky sa odmlčal, „päťdesiattisíc dolárov.“

Takmer sa neudržala a zalapala po dychu. Keby zobrala tú prácu, celé mesiace by sa mohla venovať tomu, že by hľadala svoju cestičku do radov zlodejov. Nemusela by prosiť o almužny a kradnúť jedlo slušnejším ľuďom. Aj keď netušila, či v súčasnom svete ešte vôbec existovala takáto cnosť. Keby splnila tú úlohu, mohla by na chvíľu zabudnúť, prečo sa živí niečím, čo je protizákonné.

„A to je len záloha,“ zakričal, keď stála medzi dverami. „Ak doručíš zásielku ešte pred zajtrajším západom slnka, dostaneš rovných sto litrov.“

To už bola ponuka, ktorú by dokázala zvážiť, dokonca aj keď prišla od neho. Ale potom jej zadok nešetrne pálením pripomenul príhodu s vojenským záhradníkom.

„Môžeš ma ignorovať, ale obom je nám jasné, že zajtra ráno sem napochoduješ ako poslušný sluha. Pretože ak sa ti podarí splniť úlohu, nebudeš ma viac potrebovať. A to ti celý čas išlo, však?“

V duchu zavrčala. Nenávidela toho bastarda, že ju mal takúto prečítanú. Neznášala to pomyslenie, že ho zajtra bude musieť znovu vidieť a prosiť ho o nejakú láskavosť, aby ostatným mohla konečne dokázať, že sa učila od najlepšieho a bola svedomitou žiačkou. Nepáčilo sa jej, že od tých peňazí závisí jej existencia a otázka prežitia malej Piti. Ale zo všetkého najviac nenávidela fakt, že on to všetko vedel a použil to proti nej, rovnako ako to urobil zakaždým, keď bola odhodlaná od neho odísť a už sa nevrátiť.

Bože, ako len dúfala, že mu raz za to bude môcť zlomiť niečo dôležitejšie ako je nos.

***

Vysoký chlap si kľakol na jedno koleno a sklonil hlavu. Hnedé vlasy mu spadli cez čelo a znemožnili mu výhľad. Zaškrípal zubami a bojoval s nutkaním odhrnúť si ich. Ale nemohol. Nie v tejto situácii a v tejto miestnosti. Jediný znak zaváhania alebo vzdoru by ho mohol stáť život. Na tomto mieste bol tým, čím boli všetci – len bábkami v ruke tej starej strigy.

„Vstaň,“ ozval sa lahodne mäkký hlas. Telo mu pri tej intonácii stuhlo v slastnom očakávaní. Nenávidel pomyslenie, že si z neho urobila svoju šľapku. Neupokojovalo ho ani to, že nebol jediný.

Pomaly sa narovnal, ale hlavu mal neustále sklonenú k podlahe. Stále sa sám seba pýtal, či bol dobrý nápad prezradiť niekomu to, čo sa náhodou dozvedel, ale keď sa pozrel do rohu na svojho veliteľa a zároveň najvernejšieho poskoka ich terajšej vládkyne, rozmyslel si svoj odpor. Chcel predsa ešte niekedy vidieť svoju rodinu. Nechutenstvom sa mu zodvihol žalúdok. Jeho obsah zadržal vo svojom vnúti len vďaka tomu, že sa rozhodol zamlčať aspoň časť toho, čo vedel.

„Vaše Veličenstvo, našli sme princeznú. Ukrýva sa vo svete ľudí,“ prehovoril napokon ľadovo pokojným hlasom.

Kráľovná sa zvonivo zasmiala a hladne pohladila jedno z troch mužských tiel, ktoré ju obklopovali a prikrývali ako náhrada oblečenia. „To sú vynikajúce správy! Práve som premýšľala o usporiadaní plesu. A teraz na to budem mať dôvod.“ Rukou si prehodila vlasy na druhé rameno. „Choď a ukáž svojmu veliteľovi miesto, kde žije. Do konca týždňa chcem mať toho malého fagana doma.“ Jej medom pretekajúci hlas bol v krutom rozpore s výberom slov.

Potriasol hlavou a kútikom oka sa zadíval na svojho nadriadeného. Najradšej by odmietol poslúchnuť, ale všetci v miestnosti vedeli, že to urobiť nemôže. Nikto z nich nebol v takej dobrej pozícii, aby mohol otvorene bojovať proti tomu, čo sa dialo na kráľovskom dvore. A podľa výrazu v tvári toho zradného diabla vedel, že on si to uvedomuje zo všetkých najviac.

„Rozkaz, Výsosť,“ pretisol nakoniec pomedzi zuby s veľkým sebazaprením.

Zdroj: Lili

 

Reklama:
loading...
Share.

O autorovi

Som človek, ktorý tento web založil, a ktorý verí, že vytrvalosťou a tvrdou prácou sa dajú (aj na Slovensku) dosiahnuť veľké veci…

Komentuj

Reklama: