Ukradnúť si šťastie – 31. kapitola – záverečná

0

Kapitola 31.

Sloboda bola slastná, ale keď vám ju vzali, zmohli ste sa len na bezmocné zamávanie na rozlúčku. Mala si zvyknúť na to, že život jej riadia ostatní, ale proste to nedokázala. Bolo to niečo, s čím by sa nikdy nedokázala zmieriť. A to bol kameň úrazu.

Vrčala a sekala okolo seba pazúrmi, ale veľmi jej to nepomohlo. Dokonca ju oddelili od jej vlastného druha. Miesil sa v nej hnev spolu so žiaľom a nenávisťou. Túžba ničiť a zabíjať jej farbila videnie na krásny odtieň červenej. A pritom to všetko vzniklo len kvôli tomu, že odmietli počúvať! Spomienky sa v nej prelievali jedna cez druhú a na chvíľku sa vždy zastavili pri jedinom okamihu…

Rukou mu jemne prehrabla vlasy a pohodlnejšie sa oprela o jeho hruď. Posledné hodiny trávili tým, že si dokazovali, ako jeden druhému veľmi chýbali. Mala chuť zatriasť s ním kvôli tomu, ako dlho jej tajil, čo všetko sa deje, ale to teraz zaniklo v dokonalom uspokojení. Dokonca začala priasť ako pravá mačka. Robil z nej nymfomanku. A ona mu to veľmi ochotne dovoľovala.

Zavrčala, keď jej rukou prešiel po chrbte a uštipol ju do zadku. „Hej, to je súkromný majetok!“

„Pred pár minútami ti to neprekážalo.“

Uškrnula sa. „Hej, ale to bolo predtým. Teraz je teraz. Navyše si neurobil nič, čím by si si to zaslúžil.“

Zodvihol obočie. „Asi som ti to nedokazoval dostatočne dobre.“ Ale zrazu bola všetka jeho dravosť preč. Vyparila sa ako šmahom prútika. Zamračila sa. To neveštilo nič dobré. V duchu zaúpela. Netušila, či by dokázala zvládnuť ešte viac drámy. Nebola v žiadnom prekliatom divadle, aby sa musela hrať na tragédiu.

Prehrabol jej vlasy a uprene sa jej zadíval do očí. „Skoro som o teba prišiel.“

Niečo z toho tónu ju dokonale zasiahlo, ale nemienila to priznať nahlas. Miesto toho sa nonšalantne zasmiala. Akoby práve hovorili o počasí a zhoršujúcom sa vetre a nie o jej zážitkoch blízko smrti. A pritom vnútorne pri tých záberoch z minulosti vrčala a škriabala.

„Hádam si si nemyslel, že by som len tak odišla a nechala ťa tu? Vyhoď si z hlavy, že by som ti len tak vrátila slobodu. Si môj.“

Nie, on sa na tom vážne nezabával. „Zoey, za posledné dni som ťa videl na pokraji smrti niekoľkokrát. Prinútila si ma prežiť minimálne desať infarktov. Ja ťa nechcem stratiť.“

Pritiahla si ho k sebe a prudko ho pobozkala. Jeho slová boli ako pohladenie na duši. Tak dlho sa mu bránila… a teraz jej prišla jeho blízkosť viac ako prirodzená. Možno za to mohol fakt, že jej zvieracia polovička jej odhalila všetko, čo sa stalo predtým a aj vlastné pocity. Rozumela každej reakcii svojho tela, hoci na to špeciálny slovník nepotrebovala. S ním bola sama sebou a nie len malou, rozpoltenou časťou. A pritom bola stále tou istou Zoey. Len s poznačenou minulosťou.

Toľko bolesti… Pretekala cez okraje a triasla s jej telom. Dokonca aj v jeho blízkosti. Ak by Aiden ešte žil, utopila by ho v kyseline. Ako malá mu verila, bol to jej hrdina. Milovaný brat, na ktorého sa mohla vždy spoľahnúť. A on všetkých zabil len kvôli moci, dokonca nafingoval vlastnú smrť.

Ostatní ho však považovali za boha a takmer uctievali jeho pamiatku. Škoda, že bol taký idiot a zotrvával v tieni kráľovnej. Tá hrozná suka nebola až taká hlúpa, aby ho neustále počúvala. To si vyslúžilo asi za náprstok obdivu, ale aj ten zanikol vo svetle jej neuveriteľnej naivity. Nechala so sebou manipulovať. Asi by ju mala ľutovať, ale miesto toho ju chcela len zabiť o niečo viac. Sebecky si brala to, čo jej ani omylom nepatrilo. Krvavými paprčami dokonca siahla aj po Theovi. A tam narazila. Ten chlap patril len jej.

Prudko sa k nemu sklonila. „Nedúfaj, že by si sa ma niekedy zbavil. Tvoj život patrí len mne.“

Nie, nemohla znieť ako väčšie klišé z nejakého ulepeného patetického filmu. Ale nemala iné slová, ktorými by vyjadrila svoj nárok na jeho telo i dušu. Patril k nej spôsobom, akým sa k nej nehodila ani vlastná pokožka. Tie rečičky o druhých polovičkách vážne nežrala, ale teraz aspoň nad nimi nekrútila nosom. Možno existovala mikroskopická šanca, že sa nemýlili.

Pohladil ju po tvári. „Bez teba by som ani žiadny nemal.“

„To som rada, ale príliš rozprávaš.“ S tým ho prudko pobozkala.

Nie, nepotrpela si na dlhé rozhovory a predstavenia. Mala radšej činy, vždy to tak bolo. A spôsob, akým sa jej dotýkal, jasne vypovedal o všetkom, čo sa v ňom odohrávalo. Uctieval ju prstami a dotykmi. Perami ju miloval. A ona sa mu to snažila oplatiť rovnakou mincou. Za ten krátky čas sa do neho úplne z bláznila.

Netušila, kedy sa to stalo. Asi niekde medzi divokým sexom a pokusom o jeho zabitie. Vedela len, že odrazu ho už netúžila zaškrtiť, ale objať. Jej životná perspektíva sa diametrálne zmenila. S príchodom levice našla istú rovnováhu. Ale aj tak bola stále plná hnevu a nenávisti. Len ich teraz vedela ventilovať príjemnejšou cestou. A Theo bol nástrojom na tej ceste.

Odtrhla sa od neho a lapala po dychu. „Nemôžem uveriť, že to všetko skončilo a my môžeme byť spolu.“ Hoci nehovorili o budúcnosti, nejako cítila, že by to mala povedať nahlas. V poslednom čase si zvykla spoliehať sa na inštinkty. Väčšinou sa ukázali byť správne.

Videla, ako sa pri jej slovách zarazil. „Bohužiaľ, ešte nie….“ Nestihol však dokončiť. Pretože v ten moment si nejaký ozbrojení panáčikovia zmysleli, že im len tak vtrhnú do spálne. Ak túžili po kine, mali si zájsť do mesta.

Ohlušujúco zavrčala. Narušovali jej výsostné územie. „Čo si to vôbec dovoľujete?“ zrúkla na nich. Páni, ešte ani nebola kráľovou a už ich komandovala. Na to by si dokázala zvyknúť.

Jeden z nich predstúpil do popredia. Bolo ich celkovo pätnásť a on bol, pravdepodobne, nejaký kapitán alebo čo. A pritom pôsobil, že sa zlomí, ak náhodou zafúka silnejší vietor. Zrazu dostala neodolateľnú chuť otvoriť okno a urobiť prievan.

„Boli ste obvinení a usvedčení zo zrady. Zosnovali ste plán, ktorého náplňou bolo zabiť posledného žijúceho mužského potomka kráľovskej rodiny. Súd jednomyseľne rozhodol. Nevzpierajte sa odvedeniu, len to všetko zhoršíte.“

Zoey bleskovo vyskočila na nohy. V duchu kalkulovala, ale okolo tej zúrivosti to bolo ťažké. Spolu so spomienkami z minulosti prišli aj staré vedomosti, ktoré do nej, ako do následníčky trónu, pchali častejšie ako cukríky. Ten pankhart musel mať veľmi dobré sebavedomie, keď si dovolil len tak jej niečo prikazovať.

„Zabúdaš, kto som. Nemôžete odsúdiť na smrť člena kráľovskej rodiny. To môže urobiť len kráľ alebo kráľovná. Ale vy žiadneho nemáte.“

V hlase mala len chladný pokoj a istotu. V mysli listovala všetkými tými hrubými knihami, s ktorými kedysi trávila voľný čas. Automaticky rozumela všetkému, ale to neznamenalo, že ju to nemohlo vytáčať.

Vedela, že Theo zabil Aidena. Cítila jeho smrť, pretože bol jej brat. Navyše vedela, že presne to by urobila, keby bola na mieste svojho druha. Proste by sa pustila do kohokoľvek bez ohľadu na následky. A nejaké mohli prísť, hoci nie v tejto podobe. Zabil niekoho, kto ju vyzval na súboj, s ktorým súhlasila. Bez ohľadu na to, že naň nemal právo. Nebol v následníckej línii, ich otec sa o to postaral. Ale to tí imbecilovia netušili. Len hľadali spôsob, ako sa jej zbaviť.

Othar si odkašlal. Bavila sa predstavou, že jej nervózny z jej nahoty a Theovho vrčania, keď na ňu otvorene zízal. Nemienila sa zakrývať pre pokoj jeho jemnej dušičky.

„So všetko úctou, zabúdate na staré zákony. A podľa nich je možné, aby starší vytvorili súdny tribunál zo zástupcov najvýznamnejších rodov. Môžu to urobiť len v prípade, že sa spor týka člena kráľovskej rodiny a nie je prítomný panovník, ktorý by mohol súdiť.“

Nenávidela ho. Nepoznala ho, ale už ho neznášala. Pretože to, čo vychádzalo z jeho úst, bola pravda. Zneužili ho ako poslíčka, ale naštudoval si veľmi dobre všetko, čo potreboval. Alebo ho tým niekto nakŕmil. A ona ho túžila doraziť zákuskom v podobe svojej päste. Ale zdržala sa takého konania. Mohol za to fakt, že sa jej zmocňovala migréna.

„Aiden si smrť zaslúžil a všetci to veľmi dobre vedia.“

V miestnosti sa ozvalo zborové zavrčanie. Theo súhlasil s jej slovami, ostatní ju varovali, aby nerozprávala. Nemienila ich počúvať. Mali šťastie, že sa dokázala ovládnuť natoľko, aby si ich hlavy nechcela servírovať na podnose. Bez príťaže zvyšku tela.

„Išlo o nevyprovokovaný útok na člena kráľovskej rodiny.“ Bol ako malý robot. Škoda, že mu nedokázala rozbiť batérie.

„Aiden bol chladnokrvný vrah. Vyvraždil celú svoju rodinu, nevlastnú matku i otca, pretože ho zosadili z následníckej línie. Zabil aj moju sestru, dvojča Chloe. Keby vedel o mojej existencii, teraz by sme tu nestáli a neviedli tento stupídny rozhovor, momentálne by ste boli zaneprázdnení lízaním jeho kráľovského zadku.“ Netušila, kde sa v nej zobral ten pokoj. Ale hádala, že bol ešte horší ako otvorený hnev.

„Na také tvrdenie nemáte dôkazy. Ale vaše činy sú očividné. Pôjdete s nami dobrovoľne?“

Pozrela sa na Thea. Mal kamennú tvár, ale oči mu blčali nenávistnou červenou. Vedela si predstaviť, že keby mohol, pokojne by ich všetkých zabil. S tým mohla len súhlasiť.

„Nikdy,“ ozval sa jej druh.

Hovorca nemusel už nič povedať. A to bol povel pre ostatných, aby zaútočili. V presile sa im bojovalo dobre, ale mali nevýhodu, že bola naozaj dosť rozzúrená. Sekala okolo seba a Theo sa k nej pridával. Boli v dokonalej súhre. Ale ani to nestačilo. Tí bastardi ich nakoniec zahnali do kúta. Túžila sa im zahryznúť do krku. Ale k tomu sa, prirodzene, nikdy nedostali…

Pod váhou tých spomienok hlasno zavrčala. Vrátila sa k nej len chladná ozvena odrazená od vlhkých stien. Už kedysi trávila svoj voľný čas zavretá v cele. Ale tentoraz to bolo väzenie smrti, z ktorého nemala šancu sa dostať. Mohla by si proste otvoriť zámok, ale to by ich situáciu neriešilo. Navyše sa opäť uistili, aby si bola istá, že ak sa pokúsi o útek, Theo zomrie prvý.

Nechcelo sa jej opúšťať tento svet. Najmä v moment, keď konečne našla dôvod, prečo v ňom ostať. Predstava zlodejského remesla už načisto vymizla a ostali po nej len krásne spomienky plné násilia. Dante bol v podstate jej švagor, tak sa mohla stále zabávať jeho mučením. Teraz by si to aj zaslúžil, keď odmietal byť so svojou družkou. A ona vraj bola tvrdohlavá. On bol doslova zadubený.

Päsťami naštvane udrela do steny práve v moment, keď sa rozrazili dvere. Dnu vpadlo niekoľko Otharov a všetci boli po zuby ozbrojený. Dokonca ani v takejto situácii sa nedokázala zbaviť úškrnu. Predtým im natrhli úsmevy a teraz radšej prišli s celou kavalériou. Ani to im nepomôže, aby išla dobrovoľne na šibenicu.

Netušila ani to, ako ich plánovali zabiť. Kedysi by im odsekli hlavu alebo proste podrezali hrdlo. Ale teraz? Pochybovala, že by sa uspokojili s guľkou medzi očami. Koniec-koncov, nestávalo sa každý deň, aby mohli meniči sledovať popravu člena kráľovskej rodiny. Niekdajšia panovníčka sa nerátala, tá ešte nebola ani odsúdená a sedela si vo väzení.

Spravodlivosť by v tom hľadala len márne. Ona ich celé roky týrala, zabíjala len tak bez provokácie, ničila životy ostatných, ale vyslúžila si za to len opovrhnutie a večné uväznenie. Chlpatá spravodlivosť bola ešte viac slepá ako tá svetská.

„Pôjdete s nami.“

Zodvihla obočie, ale nijako extra sa nebránila. Nemala na to silu a bezmocnosť bola tým najhorším, čo sa jej mohlo stať. A oni to veľmi dobre vedeli. Za posledné dni sa neunúvali ju ani kŕmiť a o ostatné potreby takisto príliš nejavili záujem. Ona sa zase neštítila urobiť si z jedného rohu záchod.

S tým smradom dokázala žiť, ale nebude to ona, kto to bude musieť upratovať. Bola to malicherná pomsta, ale jediná, na akú sa v danej chvíli zmohla. Hlavne za predpokladu, že takmer visela v zovretí dvoch ozrutných Otharov. Čudovala sa, že dokázala držať hlavu spriama. Podozrievala ich, že jej do vody primiešali celgu. Prečo inak by jej horel hrtan. Bastardi zbabelí.

Nechala sa nimi viesť. Jednako mohla bojovať jedine s hlavami, ktoré sa rozhodli ich odsúdiť a na druhej strane sa ešte snažila otvoriť tajné zásoby energie. Aj tie boli značne tenké. Možno jej len dovolia hrdo zodvihnúť hlavu pri vlastnej poprave.

To, že zamierili k tej nenávidenej hlavnej sále, ju vlastne už ani neprekvapovalo. Tentoraz nebola nijako vyzdobená, hoci čakala oslavné konfety alebo kvetiny. Nedočkala sa ani čiernych závesov na znak smútku. Len zadubeného publika, okolo ktorého sa vznášal nesúhlas a nadšenie. Hádala, že tam mali aj nejakých prívržencov. Boli v menšine a Otharovia na nich striehli lepšie ako na tajný poklad. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa vzpierali ich pozornosti. Jediný, koho z tej skupinky spoznala, bol Luka. Ale vedela, že Arwan nebude ďaleko. Ale ani ich prítomnosť ich nespasí.

Dovliekli ju do stredu pódia, kde už v kľaku čakal Theo. Rozzúrene zavrčala, ale ignorovali ju. Pokojne mohla byť aj neviditeľná. Tomu sa hovorí obrat o stoosemdesiat stupňov. Doteraz pred ňou všetci kľačali, teraz sa mali ich role vymeniť. To radšej zomrie. Ale s ich vyhliadkami by to nemusela opakovať dvakrát. Preliati byrokrati!

„Och, slečna takmer kráľovná prišla.“

Nevidela tomu bastardovi do tváre, ale podľa hlasu spoznala jedného z impotentných synáčikov toho kreténa, ktorý sa jej predtým podlizoval. Takto si kompenzovali to, že ich odmietli na verejnosti. Frustrácia nedostatkom moci sa prejavovala práve takto. Sprisahaniami. Ak sa im podarí zabiť ju, bude ich do konca života strašiť.

Zaškrípala zubami. Snažila sa dostať bližšie k Theovi, ale nepustili ju. Kurva, tí idioti vážne neplánovali ani dopriať jej zomrieť v spoločnosti vlastného druha.

„Ste všetci príšerne naivní. Aiden si s vami zahral pekné divadlo a všetko ste mu zožrali. Vyzval ma na súboj, na ktorý nemal právo. Otec ho zosadil z nástupníckej línie, za čo ho zabil. Pretože sa mu podarilo zistiť, kto zosnoval smrť môjho strýka, niekdajšieho kráľa.“

Davom to zašumelo, ale niekto nevyzeral, že by sa chystal skočiť im na pomoc. Lenivci ustráchaní. Stačilo, aby niekto zamával pazúrmi, a už sa krčili v kúte. Prečo sa vlastne snažila niečo im ukázať? Vládnuť im aj tak neplánovala. Och, jasné, snažila sa prežiť!

„Na také obvinenia nemáš dôkazy.“

Prevrátila očami. Ohraná platňa oproti nemu vyzerala ako novinka na trhu. „A čo tak moje vlastné spomienky? Na vlastné oči som videla, ako zabil môjho otca, aj matku. Chladnokrvne zavraždil aj moju sestru Chloe v domnienke, že som to ja. A potom zinscenoval ten požiar a vlastnú smrť.“

Tentokrát sa do vzduchu zodvihla panika. Až neskoro si uvedomila, že im povedala aj niečo, čo si možno mala nechať pre seba. Ale na druhej strane… čo mohla v tento okamih stratiť? Teda, ak nepočúvala svojho druha a vlastný život.

„Ak by sa v kráľovskej rodine narodili dvojčatá, všetci by sme o tom vedeli. Čo len potvrdzuje, že klameš.“

Frustrovane zavrčala. „Ak by som chcela klamať, nikdy by si na to neprišiel. A prečo by som to vlastne práve teraz robila? Myslíš si, že som taký masochista, aby som si vymyslela historku o tom, ako moja matka porodila dvojčatá a po pár mesiacoch s istotou vedela, že jedno raz bude musieť obetovať, aby to druhé mohlo prežiť?“

„Ak by to bola pravda, potom fakt netuším, prečo by si vyberala taký nepodarok ako si ty.“ Ťal do živého, ale nebola až taká márnotratná, aby sa jej to dotklo. Na pokraji smrti prijímate všelijaké rany.

„Pretože som bola silnejšia ako Chloe.“

V miestnosti nastalo ticho. Nevšímala si ostatných, bola plne sústredená na toho imbecila, ktorý ju obviňoval a súdil. Stál tam, pred trónom, akoby naň mal nárok. Mal sa na čo tešiť. Možno sa jej zbavia, ale ešte vždy tu bola Caladwen.

Cítila, že jej matka od nej pomaly odchádza, ale aj bez nej je malá princezná dostatočne krvilačná. Ich hlavy si naservíruje na obed a ešte sa tomu bude smiať. Len oni boli takí naivní, aby ju považovali za malé, rozkošné zvieratko bez slobodnej vôle.

Akokoľvek dlho ticho trvalo, vedela, že to nič nezmenilo na ich osude. Videla to v tvári toho škaredého omylu prírody. Potiahla ruky, ale s prekvapením zistila, že jej ich niekto dosť pevne spútal. Jej schopnosť plne vnímať realitu bola premenlivá a práve teraz odlietala v diaľ.

Škrípala zubami a vrčala, ale nepodarilo sa jej ani len trošku uvoľniť. Miesto toho ju len pálila koža. Ani len jej nedali možnosť pokúsiť sa brániť. Úkosom pozrela na Thea. Odovzdane kľačal blízko nej, ale dostatočne ďaleko na to, aby sa ho nemohla dotknúť.

Na tele mal modriny a hlboké škrabance v rôznom štádiu hojenia, takže si z neho robili boxovacie vrece veľmi často a veľmi vďačne. Pod očami mal kruhy väčšie ako dorastajúci mesiac a tmavšie ako zamračená noc. Zodvihla sa v nej tsunami adrenalínu a túžby ničiť, ale s putami na rukách toho nemohla veľa urobiť. Takže sa to všetko znížilo len k bezmocnosti.

„Veľmi pekný príbeh, ale stále nepravdivý,“ skonštatoval nakoniec ten skurvysyn. Vycerila na neho zuby. Nedal sa za strašiť. „Ale na rozsudku to nič nemení. Budete visieť.“

Takže im neodtnú hlavy, ale ich obesia. Nie veľmi humánny spôsob vraždy a navyše pomalý, ak si obesenec nezlomil väz, ale musel sa pomaly zadusiť. Prečo vlastne očakávala morálne zásady v tomto zvrhlom hniezde?

Vzpierala sa a bojovala o život, ale nebolo jej to nič platné. Zodvihli ju na nohy a odvliekli stranou. Hrýzla a kopala, prskala, ale nedokázala sa ani premeniť na levicu. Všetci ich sledovali s vytržením. Nestalo sa každý deň, aby popravili niekoho z kráľovskej rodiny a tí, čo sedeli v prvých radoch, doslova slintali.

Keď zbadala vysoké stoličky bez operadiel, nad ktorými sa vo výške vznášala slučka, zaťahala za ruky ešte viac. Zranenia ju len viac pálili, čo ju nútilo prižmurovať oči. Prekliati zadubenci!

Nakoniec sa len dívala na Thea. Toho si poriadne podali. Ona ešte našla silu aspoň symbolicky bojovať, ale jeho museli niesť. Čudovala sa, že vôbec zvládol stáť. Ale asi chcel zomrieť dôstojne. Konečnosť toho prehlásenia ju ničila a spolu s bezmocnosťou jej podrážala kolená.

Bola pripravená zoskočiť z tej stoličky a ukázať im, že ju len tak ľahko nedostanú, ale ďalší a ďalší Otharovia sa prišli uistiť, že osoba, ktorú mali chrániť, neutečie katovi. Okolo krku sa jej obmotala ďalšia podoba plameňov. Zasyčala, keď sa jej zarezala do kože. Mali to poistené niekoľkokrát.

A v tom, keď už zatvárali oči a duchu sľubovala krutú pomstu, sa rozrazili dvere. Čakala aspoň kavalériu alebo nejaký protestný odboj. Ale miesto toho sa dočkala len jedinej osoby. Dovnútra vošiel Dreg s rozžiarenou tvárou. Na neho takmer každý zabudol, pretože sa zrazu len tak vyparil. Ako ho tak teraz sledovala, niekto ho asi vybral v práčke spolu s nožmi. Bol vychudnutý, zbitý a pravdepodobne aj ubolený. A aj tak sa vyškieral ako šialenec.

„Heuréka, našiel som to!“ vykríkol a potom si asi uvedomil mŕtvolnú náladu v miestnosti a stíchol. Stačili mu dve sekundy, aby si všimol, že v strede miestnosti sa práve chystajú niekoho obesiť. Ocenila jeho všímavosť tichým vrčaním.

„Hej, som rada, že si taký nadšený, ale nemohol by si si prejavy radosti skryť aspoň do času, keď fakt budeme mŕtvi?“

Teraz už musela stáť na špičkách, bol to reflex. Keď sa hrubé lano zahryzlo do jej pokožky, chcela sa od neho odtiahnuť. Bolo to nelogické, ale dáva vlastne správanie niekoho, kto má smrť na dosah ruky, vôbec nejaký zmysel?

„Dajte ich dole, vy blázni!“ skríkol. Zoey prevrátila očami. Vážne? Toto bol jeho pokus o ich záchranu?

„Hoci máš iste pripravený fascinujúci príbeh o tom, kde si doteraz bol a prečo sme ťa nemohli nájsť, vypočujeme si ho až potom, ako títo dvaja zaplatia za svoju zradu.“

Dreg vyzeral, akoby sa chystal svoje oči zbierať po podlahe. „Hej, z toho si nič nerob, aj my sme z toho prekvapení. Buď rád, že teba sa nesnažia zabiť za niečo, čo si vlastne neurobil.“

Ale on jej slová ignoroval. Miesto toho sa zameral na toho, kto prehovoril. Neprekvapilo ju, že všetky reči viedol ten magor, ktorého predtým odmietla prijať vo svojej posteli. Radšej by sa zavraždila, než mu dovolí dotknúť sa jej. Čo vlastne ani nie je ďaleko od pravdy.

„Trávil som čas zavretý v katakombách, kde ma zamkol Aiden. Užíval si moje mučenie, pretože som sa náhodou dozvedel o tom, kým je v skutočnosti. Neplánoval ma udržať nažive, len sa na mne zabával. Keby ho Theo nebol zabil, teraz by som tu nestál.“ Ak doteraz všetci vyzerali, že pochybujú o niečích slovách, v ten moment sa začali otvorene baviť. Slepci. „A k tomu, kde som bol posledné dni – v kráľovskom archíve som hľadal dôkazy, ktoré by potvrdili to, čo mi sám Aiden povedal.“

Dokonca aj v tejto situácii dokázala pretáčať očami. Oni si tak pokojne konverzovali a Theo už doslova visel na tom povraze. „Nechcem vám kaziť čajový večierok, ale nemohli by ste nás najskôr odviazať? Tieto laná ma nevzrušujú.“ Zachovávala si pokojný hlas, ale vnútorne kričala a hystericky okolo seba kopala. Len levica jej dodávala istú kamennú tvár.

Ignorovali ju a jej sťažnosť. Aké prekvapivé. Ona bola len dýchajúca mŕtvola a Theo už možno aj zavraždená. Bezmocnosťou zatínala päste a snažila sa oslobodiť, ale nezmohla sa na nič. Prekliata celga!

„A o čom ti rozprával?“

Dreg zavrčal. „O tom, ako vyvraždil vlastnú rodinu a ako si to všetko užíval. Ako ho to nezastavilo a chcel viac a viac. To on sa spojil s mojou matkou, bol jej druh. Spoločne potom zabili rodičov Caladwen. Aiden zabil aj svojho strýka. A to všetko len pre to, aby sa mohol stať kráľom. Neskôr sa snažil zaistiť istý dokument. Pri hľadaní sa však dozvedel, že nemal len jednu sestru, ale dve. A začal pátrať po Zoey.“

Tentoraz sa šumenie zmenilo na tiché mrmlanie. Ale bolo neskoro na počúvanie. V očiach sa jej začali hromadiť slzy. Konečnosť toho všetkého ju desila, ale nenávidela hlavne predstavu, že by mala prísť o Thea. Dokonca sa na neho teraz ani nemohla poriadne pozerať, ak sa nechcela pridusiť. Len ich stále pevné puto jej napovedalo, že sa ešte snaží držať. Zatiaľ. A oni si tam konverzovali o kravinách!

„Aký dokument si hľadal?“

Zazdalo sa jej, že niečo drží v rukách, ale na to mala až príliš zahmlené videnie. „Tento!“ Triumf v jeho hlase jej opäť pripomenul jeho veľkolepé entré.

Doťahovali sa o kus starého pergamenu. Osobne ho nikdy nevidela a ani vlastne nechcela vedieť, čo je tam napísané. Tak tam len tak stála a snažila sa vymyslieť nejaký plán. Ale nič neprichádzalo, ani jediná myšlienka v temnote. Len spomienky a obrazy z minulosti.

Nechcela vidieť vlastný život, to znamenalo, že to všetko končí. A ona nebola pripravená zomrieť. Apaticky len stála a začínali ju bolieť nohy. Možno nebolo slabošské proste sa vzdať a poddať sa osudu. A ako tak zvažovala pre a proti, zodvihla sa v miestnosti vrava. Zodvihla hlavu vyššie a snažil sa nevšímať si ostré tepanie v čoraz hlbšej rane. Mala pocit, akoby jej po ramene pomaly stekal pramienok krvi.

„Podľa tohto dokumentu, ktorý je riadne overený a podpísaný svedkami, sa kráľ zriekol vlastného syna. Aiden sa nemohol stať kráľom, pretože bol zosadený z následníckej línie. Tým pádom nemohol svoju sestru vyzvať na súboj. Ak by aj vyhral, nikdy by nezasadol na trón a on to veľmi dobre vedel. Vedome nám klamal. Theo bol v práve, keď ho zabil.“ Mŕtvolný hlas prezrádzal len veľmi malú časť sklamania, ktoré ten magor cítil. „Odviažte ich!“

S tým povelom padli na zem. Ale neviseli na slučke, pretože niekto prerezal lano. Dopadla tam ako vrece zemiakov. Ignorovala ruky, ktoré sa jej snažili pomôcť. Dovolila im len rozviazať jej putá. Potom začala vrčať a sama si dala dole ten páliaci nástroj popravy. Vrhla sa k Theovi a pohladila ho po tvári. To, že jej po lícach stekajú slzy, si uvedomila až vtedy, keď dopadli na vlasy jej druha. Tiché zastonanie, ktoré vyšlo z jeho úst, bolo ako rajská hudba.

„Vaše Veličenstvo, za celý súdny tribunál sa hlboko ospravedlňujem.“

Privrela oči a zavrčala. Nedívala sa na nich, nestáli jej ani za toľko. Tí, ktorí si zaslúžili jej úctu, to veľmi dobre vedeli. Tí jej stáli stále po boku, aj teraz cítila ich prítomnosť.

„A ja ho neprijímam, nikdy ho neprijmem. Niečo takéto nie je hodné odpustenia.“ Hlas mala mŕtvolne tichý, ale všetci ju jasne počuli.

Až sem cítila rozpaky toho samozvaného sudcu. „Ale pani… nemohli sme tušiť, že by Aiden bol skutočne schopný všetkého toho, z čoho ste ho obvinili. Nemali sme dôkazy a…“

„A ani ste sa ich nesnažili nájsť. Nečakali ste, preto ste nás tak skoro obvinili aj odsúdili a celí nadšení ste sa nás pokúsili zabiť. Mnohí z vás môjho brata poznali, boli ste jeho najbližší priatelia. Veľmi dobre ste vedeli, aký je to zvrhlík a nikdy ste neprehovorili. Len ste čakali, čo sa bude diať. Nepodporili ste moju pravdu. Pretože v skutočnosti ste čakali na prvú zámienku, ako sa ma zbaviť. Pretože sa obávate mojej ľudskej časti a považujete ju za slabosť.“ Pokrútila hlavou a pohladila Thea po tvári. Všimla si, že na ňu pozerá so zmesou bolesti a hrdosti. „Pravdou je, že mám v sebe viac morálnych zásad ako všetky vaše zvieratá dokopy.“

Nepozerala sa na nich, pretože ak by videla ich nevinné výraz, musela by im ich upraviť veľmi ručnou metódou. Miesto toho sa sústreďovala len na svojho druha a keď prejavil túžbu postaviť sa, pomohla mu. Hoci sa obaja tackali, bol to jasný znak toho, že mali vôľu žiť. Niečo z jej napätia opadlo.

„Ale ste naša kráľovná!“

Odfrkla si. „To ma k ničomu nezaväzuje a už vôbec nie k odpusteniu alebo k niečomu inému. Ale neurobím vám ani tú radosť, že by som odstúpila z trónu. Kedysi som prisahala svojej matke, že keď príde správny čas, posadím sa tam a zaujmem svoje právoplatné miesto. A to aj urobím.“

S tými slovami sa pomaly vybrali k bočným dverám, ktoré viedli ku skratke ku krídlu, kde mali izbu. Museli ešte chvíľu vyzerať silno a odhodlane, aby sa potom mohli úplne zrútiť a začať plakať. Ona k tomu ešte stále nemala ďaleko. Hrala sa na odvážnu a pritom sa v nej všetko zvieralo.

„Ale Vaše Veličenstvo…“

Prerušila ten hlas zavrčaním. „Nepodlizujte sa mi, nepomôže vám to. A ak o tomto chcete rozprávať svojim deťom vy sami, tak sa o to ani nikdy nebudete snažiť. Skôr by ste sa mali začať modliť, aby som sa o pár rokov nevzdala trónu v prospech malej Caladwen. Verte mi, ona má menej pochopenia ako ja.“

To nebola planá vyhrážka. Dosť dlhý čas strávila s duchom Gabrielle a rozprávali sa o všetkom, čo sa stalo. Caladwen bola plná hnevu, nenávidela svoju matku a vinila ju z toho, čo jej robila. Čakala na ňu ešte dlhá cesta a ak by sa niekedy stala kráľovnou, pravdepodobne by pozabíjala polovicu kráľovského dvora.

Otočila sa a chrbtom k ostatných a urobila to celkom dobrovoľne. Pretože cítila, že za Ňou idú ostatní, ktorým môže veriť. Nie Otharovia, ale rodina, o ktorej existencii až doteraz poriadne nevedela. Podporovali a boli tu pre ňu. Bojovali za ňu a všetko obetovali, len aby mohla žiť. Oni ju ochránia a jej dôvera bola tentoraz na mieste.

Theo sa o ňu trošku viac oprel a naklonil sa k jej uchu. „Som na teba hrdý. Ja by som ich pozabíjal.“

„Keby som sa nesnažila odtiaľ čo najskôr dostať tvoj zadok, tiež by som si ich práve teraz špárala zo zubov.“ V hlase sa jej ešte stále ozývali slzy a jej to neprekážalo. Teraz si slabosť mohla dovoliť, hoci zajtra si za ňu bude nadávať.

Pohladil ju po tvári a odrazu vyzeral, akoby nabral druhý dych. „Som rád, že sme prežili. Aspoň ti konečne môžem povedať, ako šialene ťa milujem.“

Hrklo v nej. Nebolo v tom ani kúska romantiky a predsa sa jej to dotklo. „Som si vedomá toho, že si nemohol odolať môjmu čaru, dokonca ani vtedy, na začiatku, keď si sa ma snažil nenávidieť.“

„Ehm, myslím, že to bol ten moment, keď si mala povedať, že aj ty miluješ mňa.“

Mierne ho udrela do hrude, na čo reagoval hlasným zamručaním. „Myslíš, že keby som ťa nemilovala, robila by som zo seba palicu, o ktorú sa môžeš oprieť?“

Bolo niečo v oslobodzujúce v tom prehlásení. Jej city nikdy neboli jasnejšie ako v tej chvíli, ale priznala si ich až keď bolo takmer príliš neskoro. Nikdy neviete, čo máte, kým o to neprídete. A v skutočnosti ho milovala od samého začiatku. Možno už odvtedy, keď sa rozhodol ju zachrániť. Ale to mu nemienila len tak ľahko prezradiť.

Odrazu ju prekvapil tým, že zastal a vrhol sa na jej pery. Ani jeden z nich sa na nič nezmohol, čo bolo takmer tragické, ale vďaka Dregovi majú ešte trochu času. V duchu si urobila poznámku, aby mu aspoň poďakovala. Bol hodný jej priateľstva a obetoval toho až príliš veľa. Ona vlastne nemusela, lebo čokoľvek, o čo prišla, bola schopná ukradnúť späť. Tentokrát odcudzila šťastie v podobe Theových pier.

Niekedy človek, a ani menič, nepotrebuje viac.

Zdroj: Lili

 

Reklama:
loading...
Share.

O autorovi

Som človek, ktorý tento web založil, a ktorý verí, že vytrvalosťou a tvrdou prácou sa dajú (aj na Slovensku) dosiahnuť veľké veci...

Komentuj

Reklama: