Ukradnúť si šťastie – 15. kapitola

0
1
Ukradnúť si šťastie - príbeh

Kapitola 15.

Zoey vedela, že sníva. A na druhej strane bol v jej mysli slabý hlások, ktorý jej našepkával, že to všetko bolo skutočné. Ale nedokázala tomu uveriť. Celý ten čas netušila o svojej minulosti nič. Všetci hovorili, že je to normálne. Nikde nekončiace rozhovory s dospelými, ktorí to pripisovali jej pominuteľnej detskej pamäti. Ona sama to považovala za výhodu. Na čo rozmýšľať o rodine, ktorá ju pravdepodobne odvrhla. Veď doteraz mala len ten jeden jediný sen o žene, ktorá bola pravdepodobne jej matkou a ukryla ju v skrýši pod stolom, aby ju chránila. Ale pred čím?

Skôr, ako to stihla viac premyslieť, znovu sa prepadla do tej bezbrehej jamy a v tej tme ani netušila, čo sa okolo nej odohráva. Alebo ako sa tam ocitla a prečo…

„Zoe, Zoe, chyť ma! Chyť ma, ty slimák!“ rozliehal sa po rozkvitnutej záhrade veselý hlas nasledovaný ešte rozihranejším smiechom.

Na obrovskom priestranstve plnom okrasných kríkov, stromov i kvetov exotického pôvodu sa rozprestierala obrovská fontána s tromi vlkmi v strede, ktorých oblieval gejzír striekajúci z malého kameňa pod ich nohami. A okolo tej starovekej nádhery sa naháňali dve dievčatká. Obe mali rozpustené čierne vlasy, ktoré za nimi viali ako vodopád. Odlišovali sa farbou šiat a ešte čímsi. Okrem tých dvoch nebolo široko-ďaleko ani živej duše. Dvoch strážcov, ktorí na nich dávali pozor v neprítomnosti rodičov, nebrali za nič viac ako tiene.

Druhé dievča duplo nohou. „Chloe, to nie je fér! Dlho si tu nebola a teraz ma ani nenecháš vyhrať.“

„Nemôže za to, že si pomalá,“ posmievala sa jej sestra a zo svojho miesta na opačnej strane fontány sa na ňu víťazoslávne vyškierala.

Odpoveďou jej bolo len smiešne znejúce zavrčanie pochádzajúce z detských ústočiek. Nemala rada, keď sa jej veci nedarili, vždy potom znervóznela a začala okolo seba prskať. Musela sa predsa nejako zbaviť toho napätia. Jej rodičia sa za to na ňu vždy mračili a potom hodiny strávili v knižnici, kde musela neustále opakovať, že mladé dámy nevrčia, ale aj tak vždy sľub porušila. Ostatní sa na tom zabávali.

„Čo som hovorila o vrčaní, ma petite?“ ozval sa vedľa nich káravý hlas ich matky. Zoey sa zahanbila a Chloe na ňu vyplazila jazyk.

Zoey trucovito zodvihla bradu. „Vrčanie nešľachtí dámu a náleží mužom. Ženám je vlastné len elegantné útočenie zo zálohy.“

„Správne,“ pochválila ju matka so smiechom, ale vtedy už sa sklonila k zemi a bolo jej úplne jedno, že si zašpiní krásne čipkové šaty svetlomodrej farby. Chcela len objať svoje deti, aby si mohla užívať ich prítomnosť. Zase po dlhom čase.

„Dúfam, že ste netrápili strýka Luku a strýka Vincenta.“

Obe rýchlo pokrútili hlávkami. Vyzerali tak rovnako, veď boli dvojčatá, ale odlišovali sa farbou očí. Jedna ich mala jantárové a druhá zase smaragdové. Ale aj bez toho by ich vždy dokázala rozoznať, nielen preto, že bola ich matka. Zoey bola divoká a neskrotná, výbušná, ale aj lojálna a urobila by všetko pre to, aby niekoho ochránila. Chloe bola jemná a láskavá a hoci sestru rada dráždila, tiež bola jedinou osobou, ktorá ju dokázala dokonale upokojiť. Ľudia ju milovali a ona milovala ich. Zoey sa ich radšej stránila.

Och, ako ich obe milovala. Ona možno bola človek a ony sa často menili na šelmy, ale nemenilo to nič na jej materinských pudoch. Hrdlo sa jej zovrelo, keď si uvedomila, aké rozhodnutie na ňu čaká.

„Bežte,“ povedala roztraseným hlasom. Boli príliš bezstarostné na to, aby si uvedomili hlboký žiaľ v očiach vlastnej matky. Ale boli tu iní, ktorí to videli. Keď jej na pleci pristála bratova ruka, nechala sa na pár sekúnd učičíkať jeho blízkosťou.

Do očí sa jej aj napriek tomu tisli slz. „Ako to odo mňa môže niekto čakať? Ako si mám vybrať, ktorú dcéru obetujem a ktorá bude žiť?“

„Je to kruté, ale iba tak môže aspoň jedna z nich prežiť dostatočne dlho na to, aby raz naplnila svoju úlohu v našom svete.“

Vytrhla sa z jeho zovretia a celá sa triasla, akoby tak mohla len tak zaplašiť jeho chlácholivý tón. Chcela sa sústrediť na dievčenský smiech, ale to bolo ešte horšie. V mene ich ochrany dievčatká vyrastali osamote, hoci zdieľali silné puto, vďaka ktorému boli spolu aj keď boli na opačných koncoch sveta. Jedna v Rusku a druhá v Amerike. Zvládali telepatiu na takej úrovni, že to desilo aj omnoho starších jedincov.

„Rozdelili sme ich, aby sa nikto nedozvedel, že existuje tá druhá. Vieš predsa, aké nebezpečné je, keď sa verejnosť dozvie, že niekde žijú dvojčatá a obe sa dokážu premeniť. A teraz… po nás niekto aj tak ide. Prekliatí bastardi! Sú to len deti!“

Tentoraz si ju pritiahol do náručia. „Ja viem, ale pozri sa na nás, obaja sme vyrástli v inej krajine.“

„Ale vyrástli sme! A jedna z nich sa možno nedožije konca týždňa,“ zafňukala a vtedy konečne na ňu padla celá tá situácia.

Celý život sa so svojim druhom musela skrývať, pretože by sa mohli vystaviť nebezpečenstvu. Keď sa im narodili dvojčatá, ktoré nikto nečakal, museli ich rozdeliť a vychovávať oddelene. Trhalo jej to srdce, ale pochopila, že kým sú živé a zdravé, musí jej to stačiť. Ale dobrovoľne vybrať, ktorú pošle preč, zatiaľ čo tá druhá môže zomrieť… Srdce jej pretekalo žiaľom, zúfalo sa rozvzlykala, no ostala v nej ešte štipka zdravého rozumu, lebo počúvla nutkanie, aby sa dostala z dosluchu dievčat.

„Neviem, čo mám robiť.“

Brat ju pohladil po vlasoch a pobozkal ju na čelo tak, ako to robil vždy, keď ju chcel povzbudiť a pripomenúť jej, že je tam pre ňu. Dnes to nefungovalo.

„Chápem, že je to pre teba ťažké a žiadna matka by nemala čeliť takémuto rozhodnutiu. Lenže tvojho druha už chytili a pravdepodobne budú chcieť skoncovať s vami všetkými. A keďže ostatní nevedia, že Zoey a Chloe sú dvojičky, nemusia zomrieť obe. Aj keď tu nebudete, ona prežije.“ V hlase sa mu ozývala rovnaká bolesť, akú prežívala ona.

Srdcervúco zavzlykala. „Ktorá z nich… ktorá… by….“ Nedokázala dokončiť.

„Obaja poznáme odpoveď.“

„Nie,“ krútila zúrivo hlavou, „nie… nie moje dievčatko.“

Schmatol ju za ramená a mierne ňou zatriasol. „Obaja vieme, že iba Zoey by to mohla zvládnuť. Vieme, čo plánujú a prečo. Rozhodli ste sa obetovať, aby raz mohlo jedno z vašich dievčat všetko napraviť. A len Zoey je dostatočne tvrdá na to, aby tie hrôzy prežila.“

„Nemôžem jej to urobiť! Je ešte dieťa!“

Tvrdo sa jej zadíval do očí. „Chceš ju tým odsúdiť na smrť? Chceš obe vidieť umrieť?“

Zlomený pohľad na jej tvári hovoril za všetko. „Ešte… ešte dnes…“ Ťažkopádne si odkašlala. „Nechajte nám ešte dnešok. Zajtra zoberiete Zoey preč a postaráte sa o ňu. Len nech je v bezpečí.“ Hlas mala ako bez života. Cítila sa ako prázdna schránka.

Chlácholivo ju pohladil po vlasoch, ale oči sa mu leskli. „S Vincentom na ňu dáme pozor. Vyrastie v presvedčení, že je človek, aby bola v bezpečí. A raz zaujme svoje pravé miesto. To ti prisahám.“ Slávnostne prikývol. „Aj Gabrielle ponúkla pomoc. Ona sa o Zoey postará.“

„Ale čo ak bude ďalšia na rade?“

„Ona sa tým nenechá zastaviť. Je iná ako my.“

Pri tých slovách sa mierne pousmiala, ale neodpovedala. Len sa zadívala späť na svoje dievčatká, ktoré sa opäť vrátili k naháňaniu okolo fontány. Chloe sa stále smiala tým svojim nevinným smiechom a Zoey na ňu vrčala, lebo opäť prehrávala.

„Sú také iné a pritom rovnaké,“ zašepkala.

Cítila, ako sa brat vedľa nej usmieva. „To preto, že sú po mame.“

Z ničoho-nič ju obklopila tma. Nebolo to ako v prípadoch, keď sa pomaly prebúdzala a rozmýšľala, kde sa to nachádza. Vlastne to ani nevedela, ale tentoraz jej na tom nezáležalo. Len nevedela prísť na to, prečo sa ten sen tak rýchlo skončil. Bol useknutý ako zle rozstrihaný film a ju nesmierne štvalo, že sa nedozvedela zmysel toho dojáku. Niečoho v nej sa to dotklo na úrovni, o ktorej ani netušila, že ju má.

„Budeš o nich ešte snívať. Ale tentoraz len o tom veselšom.“

Zoey sa otočila tým smerom. Uvedomila si, že sedí na mäkkej posteli a v miestnosti plápolá tlmené rozmazané svetlo. Cítila sa uvoľnene, hoci tužila, že by to mal byť pravý opak. Nemala by teraz dotyčnej už nadávať za to, že jej lezie do súkromia?

„Kto si?“ vyhŕkla, ale viac než čokoľvek iné to bolo len zvedavé. Cítila sa divne.

Kútikom oka zachytila pochyb, keď dopredu prešlo malé dievčatko. Keby bola poetická, povedal by, že vyzeralo ako anjelik. S tými blond kučierkami a hlbokými, sivými očami bude raz lámať srdcia všetkým okolo. Ale prečo sa s ňou ocitla v jednej miestnosti?

„Prepáč, občas zabúdam, že nie všetci ma poznajú,“ povedala a naozaj znela kajúcne. „Poznáš ma v trochu chlpatejšej podobe a voláš ma Piti, ale nie som ňou.“

Zoey zodvihla obočie. „Hej, ja viem, voláš sa Caladwen.“

„Tak sa volá väčšinová obyvateľka tohto tela, moja dcéra. Je veľmi rozkošná, ale je to ešte dieťa. Je to voči nej kruté, ale ako k svojej jedinej príbuznej som sa mohla pripútať len k nej.“

Pretočila očami a rukou si prehrabla vlasy. „Trošku pomalšie. Práve som sa zobudila, ak ti to neprekáža. Naozaj mi to nemyslí. A po včerajšku a tých rozprávkach o vlkolakoch naozaj nemám náladu na ďalšie horory.“

Miestnosť naplnil tichý smiech. Tak veľmi pripomínal ozvenu chichotu, ktorý v sne patril Zoey a jej sestre. Striaslo ju z toho. Dúfala, že to, čo videla, bola len reakcia na tie šialenstvá, ktoré sa o sebe dozvedela predtým. Nevedela si predstaviť, ako by sa v skutočnosti vyrovnala s tým, že kedysi predtým mala identickú sestru, na ktorú vrčala, lebo ju nechcela nechať vyhrať.

„Ty ešte stále snívaš.“

Zoey si pretrela tvár. „Doriti, čo som to mala na večeru, že sa mi snívajú takéto kraviny?“

„Pozerám, že ani moja mágia nedokáže úplne napraviť tvoj nedostatok taktu,“ znela pobavená odpoveď. Zoey sa tomu čudovala. Sama nemala ďaleko k sarkazmu.

„Povedz mi to od začiatku. Kto si a čo odo mňa chceš?“

Dievčatko sa opäť svätuškársky usmialo. „Moje meno nemusíš poznať, ale chcem ti pomôcť. Som Pitina matka, ale podarilo sa mi v určitej forme prežiť vlastnú smrť. Nebola som totiž menička, ale čarodejnica, hoci ostatní si mysleli, že som len výstredná smrteľníčka.“

„Ty si duch a posadla si vlastnú dcéru? Si si istá, že nemám zavolať exorcistu?“ prehodila žoviálne.

Pokrútila hlavou. „Nie, nie som duch. Ale čarodejnice nikdy nie sú úplne mŕtve, keď väčšina z nás vie predpovedať vlastnú smrť, urobíme opatrenia, aby sme úplne neodišli. To vieš, čarodejnícka práca nikdy nie je úplne skončená,“ prehodila so smiechom. „Skrátene a zjednodušene povedané, podarilo sa mi v tomto svete zachovať časť svojho pôvodného vedomia a to neskôr preniesla na vlastnú dcéru, keď mala dva roky. Môžeš mi za to nadávať, že to bolo zverstvo, ale ak by som to neurobila, zabili by ju. Keď je v zvieracom kožuchu, má dobré reflexy, preto som ju nútila ostať tak.“

„Takže ak to chápem správne, keď je Piti leopard, je to Piti. Ale keď je človek, nie je to Piti?“

„Ak ti to pomôže rozoznať nás, tak ti do toho nebudem zastavovať.“

Zoey pokývala hlavou. Cítila sa podivne ľahká. Žeby skutočne bola v tom sne? „Dobre, tak keď sme sa tak krásne predstavili, mohla by si mi vysvetliť, čo odo mňa chceš a prečo ma držíš v sne?“

„Pretože to, čo ti chcem povedať, by nemal nikto počuť. Viem, že keď si bola dieťa, zvládala si telepatiu na veľmi vysokej úrovni, ale to bolo pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Takže som si nebola istá, ako by si zareagovala, keby som ti proste prehovorila v hlave. Osobne sa s tebou rozprávať nemôžem. Niekto by nás mohol počuť a teraz máš tak trochu domáce väzenie.“

Cez Zoey prešla mizivá vlna zúrivosti. V snovom opare bolo všetko veľmi skreslené. Bolo úľavou pre zmenu necítiť všetok ten hnev a prchlivosť, ktoré jej nedovolili uvoľniť sa. Ale aj napriek tomu sa v nej čosi prebúdzalo zakaždým, keď si spomenula na Thea. Na toho boli aj snové čary krátke.

„Ani mi to nespomínaj. Ten idiot si myslí, že je asi vtipný. Zavrime Zoey medzi štyri holé steny, určite po tom vnútorne túži.“ Zatvárila sa kyslo, akoby zjedla citrón. „Tak si to vyskúšaj sám!“ zakričala, akoby ju mohol počuť.

Dievča sa zachechtalo. Ten dospelý zvuk z jej detských pier vyznel trochu nepatrične. „A vidíš, to je dôvod, prečo je bezpečnejšie držať ťa pri rozhovore v sne. Aspoň nemôžeš nikoho fyzicky napadnúť. A už vôbec nie kráľovnú alebo niekoho z jej blízkych poskokov.“

„Tá žena nutne potrebuje upraviť fasádu,“ začala sa obhajovať nevinne.

Zvláštne, zvrchovanú panovníčku chcela zabiť omnoho vášnivejšie ako túžila ublížiť Theovi, aspoň tesne predtým, ako ju zavrel to neznámej miestnosti a nerozkázal jej oddychovať po tom, ako jej takmer vypálil krvný obeh v zranenom stehne. Ale napriek tej živšej nenávisti teraz nedokázala nič z nej precítiť, keď myslela na tú kravinu, čo si na ňu vymyslela kráľovná.

„Nemôžeš sa jej dotknúť. Za priamy útok na kohokoľvek z kráľovskej rodiny by ťa popravili.“

Zoey sa na chvíľu zamyslela. „Takže ak by ma Dreg obchytkával a chcela by som mu za to vraziť, musela by som požiadať o špeciálne povolenie, lebo bez neho by ma zabili?“

„V podstate áno.“

„To sa mi nezdá fér,“ mudrovala ďalej. „To nemôžem ani chrániť svoju česť?“

Opäť sa ozval tichý smiech, ktorý sprevádzalo pokyvkávanie hlavou. „A pri napadnutí kráľovnej by si svoj čin ospravedlnila čím?“

„No predsa bojom za zdravý úsudok. Nikto aspoň s jednou polyfunkčnou mozgovou bunkou by ma nikomu nedal za ženu. Veď o týždeň by ten chlapík buď skočil z balkóna alebo by som ho sama odpravila.“ Potichu zasyčala. „Vážne som to práve povedala nahlas?“

Rozhodila rukami a Zoey sa poobzerala smermi, ktorými ukazovala. Snová krajina malej miestnosti s posteľou získala nové farby. Vyzeralo to tam ako v príbytku na konci dúhy. Kedy naposledy si dovolila snívať pri pohľade na tú hru farieb?

„Toto je sen, tu nemáš žiadne zábrany.“

Zoey si poškrabala špičku nosa. „Takže je dobre, že nie si chlap, ešte by som ťa mohla nedopatrením znásilniť.“

Dievča sa mierne začervenalo. Alebo si to len Zoey predstavovala? „Keby to bolo také jednoduché,“ povzdychla si. „Ale mali by sme dokončiť náš rozhovor. Prišla som ti povedať, aby si prijala kráľovninu… nie je to ani ponuka, pretože čo ona povie, to platí. Prijmi Danteho ako svojho druha.“

„Ehm… mám pocit, že si nedávala pozor pri predchádzajúcej časti rozhovoru.“

„Ale dávala,“ kývla na súhlas. „Ale to nemá nič spoločné s niečím pohodlím alebo šťastím. Proti kráľovnej naša rodina celé roky spriadala plány. Je veľmi ťažké ju chytiť pri čine a ešte ťažšie nájsť nejakých svedkov, ktorí by neboli zmrzačení. Clarissa, tak sa kráľovná volá, bola nevlastnou sestrou môjho manžela. Ale ich otec ju vydedil, takže ju teraz všetci vnímajú ako vzdialenú rodinu.“

Zoey to všetko prišlo príliš fantastické na to, aby sa nad tým pozastavovala. „Ten chlapík sa mi páči. Škoda len, že nežije aj teraz, aby ju odkázal do patričných medzí. Napríklad do prdele.“

„Môj druh s bratmi sa domnievali, že ona mala prsty v jeho smrti. Ale potom začali po jednom umierať aj oni. Clarisse sa nedá nič dokázať a keďže teraz sedí na tróne ona, je takmer nedotknuteľná a bez jasného dôkazu jej nemôžeme nič dokázať. A vlastne ani nevieme, čo vlastne chce.“

„Možno chce korunku s monogramom?“ nadhodila Zoey a znela takmer tak sarkasticky ako obyčajne. Ale čo si to nahovárala. Znela ako nevinná školáčka.

Dievča pokrčilo ramenami a pôsobilo zúfalo. „Nikto nevie. A kým to nezistíme, nemôžeme konať. A zo všetkého najmenej nesmieme dovoliť, aby sa niekedy dozvedela, kto si.“

„Všetci vedia, kto som!“ namietla Zoey a nemyslela to samoľúbo. Skôr naopak. Ako zlodejka by sa skôr mala postarať o to, aby nikto netušil, kým je v skutočnosti.

„Nie, myslím tvoju identitu v našom svete. Tvoja matka bola veľmi múdra a obetavá žena, ako si sama videla. Dokonca ani ja som nevedela, že si mala sestru a k tomu to bola ešte aj tvoja dvojička. Ty si to neuvedomuješ, ale v našom svete sú dvojičky veľkou vzácnosťou a väčšina z nich sa nedožije prvých narodenín, pretože ich ostatní zo strachu zabijú. Narodenie dvojčiat totiž znamená, že sa niečo veľké udeje a práve oni to môžu ovplyvniť. To, že ste sa ty a tvoja sestra narodili, tiež malo svoj účel, ale nikdy predtým som nepočula, že by prežila len jedna z dvojice.“

„Som unikát!“ zvolala Zoey, ale hrdlo sa jej zovrelo.

Už aj predtým cítila, akoby jej niekto vyrval časť duše a predal ju na čiernom trhu. Teraz sa jej zdalo, akoby tá chýbajúca súčiastka z jej podstaty predstavovala mŕtvu sestru. Alebo si to len nahovárala.

Malá hlávka sa sklonila v súhlase. „Ani netušíš aký. A musíme zabrániť tomu, aby to zistili ostatní. Takže nesmieš zaútočiť na kráľovnú. Nie dnes, nie zajtra. Možno ani o mesiac. Vlákna intríg sú pretkané veľmi úzko a neviem, komu môžeme veriť. Vedz len to, že Dante, ako tvoj druh, je jedným z najvierohodnejších ľudí.“

„Ale ja si ho nevezmem,“ trvala tvrdohlavo na svojom. „Do mesiaca by som ho zabila.“

„On už zomiera, Zoey. A veľmi dobre to vie. Zabíja ho už len prítomnosť na kráľovskom dvore, ale predovšetkým je to bratova blízkosť. Ich matka ho totiž prekliala a…“

Zoey zodvihla ruky. „Nie, nie. To už je aj na mňa trochu príliš. Toto si necháme na iné posedenie anonymných zúfalcov, dobre?“

„Dobre,“ súhlasila neochotne vzápätí. „Ale ako druha si ho vezmeš. Ak by si odmietla, mohla by si skončiť horšie. A Dante ti môže zaručiť Theovu prítomnosť. Budeš ho potrebovať, hoci to nikdy nepriznáš nahlas.“

„A prečo by som ho potrebovala? Ako klin do dverí?“

Zhovievavo pokrútila hlavou. „Nie, pretože Theo vždy bol a navždy ostane tvojim pravým druhom. Naše šelmy si vyberajú jedného partnera na celý život, ale nie vždy ho nájdu. Za normálnych okolností by bol nedotknuteľný od inej ženy, ale keď Clarissa vyhlásila, že čaká jeho dieťa… nuž… to je jeden z výnimočných prípadov, keď sa môže prehliadnuť skutočnosť, že chlapov vnútorný kocúr je zasľúbený inej mačke.“

„Netuším, či je to možné, ale bolí ma z teba hlava,“ posťažovala sa Zoey a pošúchala si spánok.

Dievča sa ľútostivo usmialo. „Je to možné, keďže tvoje telo už bojuje s otravou o holý život a teraz sa bráni aj môjmu zásahu do tvojho podvedomia. Za to sa ospravedlňujem. Nebudem to predlžovať. Porozprávame sa aj neskôr.“

„Veď si mi nič nepovedala!“ zaprotestovala Zoey rýchlo.

„Lebo ti nič povedať nemôžem, ešte nie,“ povedala pokojne. „Ešte nie si pripravená dozvedieť sa úplnú pravdu a ani ostatní okolo teba. Nie si tu v bezpečí, a preto by si nám mala veriť, ale ak nebudeš, nemôžem ti to mať za zlé. Chcem len, aby si mi prisahala, že Danteho prijmeš za svojho druha a nepokúsiš sa kráľovnej odkrútiť hlavu pri každej príležitosti.“

„Vážne mi ideš na nervy!“ zavrčala na ňu, ale nebolo to ani trochu efektívne. „A okrem toho nechápem, na čo ti to bude dobré. Keby som bola mŕtva, aspoň by ste mali o starosť menej.“

„Ty nesmieš zomrieť, nie predtým, než naplníš svoj osud,“ namietala ticho. „Clarissa je oveľa nebezpečnejšia, než sa zdá. Môže sa na teba sladko usmievať, ale vy mysli už plánuje, koho využije na tvoju vraždu. Raz, keď si budete s Theom dostatočne blízki, sa ho spýtaj, čo prikázala urobiť jemu, že sa kvôli tomu už niekoľko rokov nepremieňa do zvieracej podoby.“

Zoey sa zvalila do postele. Cítila sa unavená, hlavne po duševnej stránke. „Príšerne ma mätieš. Nerozumiem ani stotine z toho, čo mi tu teraz rozprávaš.“

„Dobre, na dnes stačí. Len mi odprisahaj, že urobíš to, čo som ti povedala.“

„A ak nie?“ naťahovala ju Zoey.

„Potom za to nezaplatíš životom len ty, ale aj Theo. A ty predsa nechceš, aby mu kráľovná ublížila,“ podpichla ju.

Zoey sa takmer neudržala a zavrčala na ňu. V bdelom stave to dokázala popierať veľmi dlho a klamať ostatných i svoju dušu, ale tu jej nebolo dopriate také milosrdenstvo. Tu naplno precítila surový strach, ktorý ju zovrel už len pri predstave, že by sa Theovi niečo malo stať a ešte k tomu jej vinou. Tá malá bosorka ju citovo vydierala.

Zamračila sa. „Som naozaj vďačná, že skutočná Piti nie je ani trochu ako ty.“

„Za to som vďačná aj ja.“ Dievča jej naliehavo stislo ruku. Bolo to komické vzhľadom na jej miniatúrne rozmery. „Prisaháš teda, že sa podvolíš a prijmeš Danteho?“

„Nedala si mi veľmi na výber,“ namietla Zoey. „Ale neočakávaj, že s ním budem spať. A takisto by ťa nemalo prekvapiť, keď po prebudení pôjdem nakopať zadok tebe. Ešte ťa čaká výplach žalúdka za ten podraz, ktorý si na mňa ušila, keď si ma sem dovliekla.“

Tentoraz smiech trval skutočne krátko. „Nič iné by som od teba ani nečakala.“

„Nuž, nečakaj priveľa, aj tak si to ráno nebudem pamätať a ak aj áno, tak tomu nebudem rozumieť.“

Vtom dievča mávlo rukou a Zoey sa začali zatvárať oči, zdalo sa jej, akoby ešte začula: „Po prebudení všetko vyzerá lepšie a jasnejšie.“ Potom ju pohltila temnota bezsenného spánku, za ktorý bola nesmierne vďačná. Zdalo sa, že aj jej šialené podvedomie usúdilo, že by ju ďalšie informácie mohli pripraviť o zdravý rozum. Alebo aspoň o jeho zvyšky.

Zdroj: Lili