Ukradnúť si šťastie – 17. kapitola

0
2
Ukradnúť si šťastie - príbeh

Kapitola 17.

S uspokojeným povzdychom sa žena prevalila dopredu a rozprestrela sa na hrudi svojho milenca. Nemohli sa veľmi ukazovať spolu, hlavne keď on bol oficiálne mŕtvy už niekoľko desiatok rokov, ale to z ich krátkych a vášnivých stretnutí robilo adrenalínové dobrodružstvo, ktoré si vychutnala až do poslednej kvapky.

„Náš plán dokonale vychádza,“ povedala samoľúbo a prstami kreslila na jeho pokožke neurčité obrazce. Pravdepodobne sa mu to nepáčilo, lebo jej prsty prikryl svojou nezjazvenou dlaňou.

„Ešte sa neraduj,“ zarachotil chrapľavo a odhrnul jej vlasy z tváre. „Zoey ti nedovolí robiť si s ňou, čo chceš. Podľa tvojich slov to vyzeralo tak, akoby sa na teba chcela vrhnúť pred sálou plnou svedkov. A môže byť ešte nebezpečnejšia. Netušíme, čo všetko vie.“

Pokrútila hlavou. „Je úplne vymletá – ako bola jej matka. Keby niečo tušila, verejne by prehlásila kto je.“

„Nemá to ako dokázať, o to som sa postaral,“ prehlásil a uškrnul sa pri spomienke, keď ničil jediný prívesok, ktorý mohol dokázať jej pôvod. Bola latentný bastard, ktorého mali utratiť už pri narodení. Keby to tak bolo, ešte doteraz by Grayson sedel na tróne.

Vrelo sa usmiala. „Zoey nie je hrozbou a potom, ako si ju Dante odvedie, nebude viac ako spomienka. Prinútim ho odísť, keď mu pripomeniem tú kliatbu. A s Theom si rýchlo poradím.“

Hrdelne sa zasmial jej tónu. Bola krvilačná a nebol pre ňu žiadny problém čokoľvek použiť vo svoj prospech. Slabosti ostatných sa doslova ponúkali. Hrať sa s nimi bolo ako dobrá partia šachu. A Theodore bol príliš zaslepený oddanosťou na to, aby videl, čo s ním robí. Len fakt, že si neuvedomil, s koľkými v paláci vliezla do postele, hovoril za všetko.

„Podceňuješ ho, nie je taký krotký ako sa zdá.“

Pokrútila hlavou nad tým odhodlaným tónom. „Nedovidí cez svoje ochranárske pudy. Veď z neho bude otecko, nie? Musí dávať pozor na mláďa, aby sa mu niečo nestalo. Nikto sa mu nesmie vysmievať ani vyhrážať, veď to bude kráľovský fagan.“

S úškrnom jej ruku položil na ploché brucho, ktoré nemalo v pláne nijako sa meniť najbližšie desaťročie. Poddaní boli takí slepí k intrigám svojich panovníkov. Zahrávať sa s nimi bolo jednoduchšie ako zabíjať muchy. Tie sa dokonca aspoň snažili nejakým spôsobom uniknúť, hoci im to nikdy nepomohlo.

„Si si istá, že je ti stále verný, hoci už nie je othar?“

Odhodlane prikývla. „Otestovala so ho veľmi dobre. Každý rozkaz vždy splnil. Bez otázok nasledoval moju vôľu, nech mu prikazovala urobiť čokoľvek. Aj keby mal podozrenie, nekonfrontuje ma a proste bude čakať na rozkazy.“

Usmial sa na ňu. A táto tvoja zaslepenosť je dôvod, prečo budem žiť dlhšie ako ty, pomyslel si zlomyseľne, ale navonok sa zamilovane usmieval. Musel byť skutočne dobrým hercom, keď mu to tak oddane verila.

***

Keby Theo tušil, že sa takto bude cítiť, asi by utiekol.

Aspoň to sa sám sebe snažil nahovoriť, keď sa neúspešne snažil už po niekoľký raz utiecť z postele. Nepovažoval sa za zbabelca a za normálnych okolností so svojimi milenkami ani nespal v pravom slova zmysle. Skôr ich len rýchlo pretiahol niekde proti stene a po samotnom akte proste odkráčal, akoby sa nič nestalo.

Bolo však jasné, že Zoey je iná.

Nielen kvôli tomu, že jej dovolil urobiť si z neho vankúš. Bola jeho právoplatnou družkou. Mohlo byť jednoduchšie nenávidieť ju, alebo to aspoň predstierať, ale neexistovalo nič krajšie ako držať ju v náručí. Len jej samotná blízkosť ho privádzala do vytrženia. Cítil sa od nej v určitom smere závislý. A to bolo to najhoršie, čo sa mohlo stať.

On patril kráľovnej a ona zase Dantemu. Nejestvovala možnosť, že by sa to v dohľadnej dobe mohlo zmeniť a to ho rozčuľovalo spôsobom, aký doteraz nepoznal. Ale na druhej strane… možno to tak bolo lepšie. Ak ho neklamali zmysly a ona skutočne bola tou, kým sa zdala byť, bude jej lepšie s Dantem.

Po skúsenostiach z minulosti, ktoré ho uvrhli do večného očistca v podobe zotrvávania v ľudskej podobe, ťažko povedať, čo by urobil, ak by sa to všetko malo opakovať. Tá malá kurva, ktorá im vládla, mala v rukách až príliš veľkú moc. Možno ju bude môcť zdieľať, keď sa formálne spoja, ale to je tak všetko. To, čo sa mu ešte pred pár dňami spájalo s najväčšou nádejou na pomstu, teraz vyzeralo ako nástroj ich skazy.

Odrazu ho z premýšľania vytrhol prudký pohyb. Zoey sa k nemu v spánku ešte viac pritúlila. Nemohol jej dovoliť, aby ospalou nežnosťou zmarila jeho zámer. A tak, hoci to robil len veľmi nerád, sa prudko vytrhol z jej zovretia a bleskovou rýchlosťou vstal z postele. Prekvapilo ho, keď sa len pretočila na druhý bok a proste pokračovala v spánku. Len tep jej srdca mu napovedal, že sa predsa len prebudila.

Uškrnul sa.

Nie, ona nebola typ, ktorý by prosil chlapa, aby ostal aspoň o päť minút dlhšie. Bolo desivé, že začínal chápať, ako funguje jej myslenie, ale bolo to tak. Nadávala a prskala okolo seba, ale neútočila bezdôvodne. Ak by teraz pri nej ostal, ráno by sa tvárila nezaujato, možno by ho ešte vyhnala, len aby nedala najavo, že túži po opaku. Mal pocit, akoby celá jej osobnosť fungovala na reverznom systéme. A teraz nemal čas to skúmať.

Nezdržiaval sa formalitami. Len proste pozbieral svoj odev, rýchlo ho na seba navliekol a bez obzretia sa vybral von. Na chodbe dostal mrazivú facku v podobe sterilného vzduchu. Zvykol si na kyslík prevoňaný jej delikátne vzrušujúcou vôňou.

Potriasol hlavou, aby si ju vyčistil a zdanlivo pokojne sa vybral na najvyššie poschodie, kde sa zvyčajne ukrývala malá princezná, ktorej telo momentálne okupovala jej matka. V prvej sekunde, ako mu prehovorila v mysli, vedel, s kým má tu česť. Neubehlo toľko rokov, aby zabudol na mentálny hlas niekdajšej kráľovnej. Kedykoľvek predtým bol za jej prítomnosť vďačný. Teraz cítil len zúrivosť.

Chcel, aby boli jeho dohady pravdivé a na druhej strane by bolo o toľko jednoduchšie, keby sa proste zbláznil a niečo si namýšľal. Zhlboka sa nadýchol v snahe trochu potlačiť svoj hnev, ale nedarilo sa mu. Nepomáhal tomu ani fakt, že jeho chlpáč opäť škrabal na dômyselne postavené steny jeho mysle. Po prvýkrát, odkedy ho takto spútal, sa skutočne pohrával s myšlienkou, že by sa pod nátlakom mohol zlomiť.

Zastavil sa pred dverami, ktoré viedli do malej miestnosti, ktorá ani trošku nepripomínala honosné izby patriace kráľovskej rodine, ktoré by ako princezná mala obývať. Len ďalší dôkaz, že to nie je Caladwen. Tá malá vyrastala v prepychu a bolo to jediné prostredie, ktoré poznala. Dokonca ho kedysi považovala za bezpečné. Ale jej matka… tá bola iná. Pochádzala z iných pomerov a pre ňu bolo bohatstvo zbytočnosťou. Uspokojila sa aj so skladom čistiacich prostriedkov, ak to znamenalo, že tam je dostatočne veľa miesta na posteľ a police s knihami.

Bez zaklopania rozrazil tie malé vrátka, ktoré s buchotom vrazili do steny. Keď videl, ako na neho čaká v ľudskej podobe, len si pohŕdavo odfrkol, ale zavrel za sebou. Potreboval zachovať ilúziu súkromia, lebo to, čo sa s ňou chystal prediskutovať, bolo lepšie držať v tajnosti.

„Povedala by som, aby si si urobil pohodlie, ale to je asi zbytočné, keďže si sem vtrhol, akoby ti to tu celé patrilo,“ začala ostentatívne.

Prižmúril na ňu oči. „Kto je v skutočnosti Zoey? A ocenil by som, keby si tentoraz neklamala.“

„Nie je človek,“ povedala pokojne, akoby komentovala počasie a nestála zoči-voči rozzúrenému mužovi, pred ktorým sa triasli celé zástupy otharov. Dokonca aj teraz, keď už k nim pár rokov nepatril a nemal ich pod kontrolou. A tá malá potvora, ktorá mu siahala sotva po pás, sa k nemu správala ako k rozhnevanému plyšovému medvedíkovi.

„Odpusti si tú svoju všetečnosť, vieš veľmi dobre, na čo som sa pýtal.“

Postava pred ním pokrčila drobnými plecami. „Ak sa pýtaš, potom poznáš odpoveď.“

Bože, nenávidel veštice. „Je to skutočne pravda a Zoey je tým, kým si myslím?“ V podstate si ju doberal, keď odpoveď zoštylizoval presne tak, akoby ju vyslovila ona.

„Je.“ Jednoslabičná odpoveď ho prekvapila ešte viac, ako by ho dostalo jej zapieranie alebo umelé naťahovanie situácie. Znamenalo to, že už prišiel čas na ich plán, alebo len proste nevidela dôvod v zamlčiavaní pravdy, keď ju aj tak uhádol?

Potriasol hlavou, náhle sa cítil ako preafektovaná žena miliardára, na ktorú lezie migréna. Bez pozvania sa posadil na jednu z dvoch stoličiek tak, aby mal princeznú stále na očiach.

„Ako je to možné? Myslel som si, že všetci uhoreli. Cítil som, ako zomrela a naše puto zaniklo. Dokonca ani teraz ho necítim.“

V gracióznosti, s akou sa otočila a posadila na stoličku oproti, nebolo nič detské. Dúfal len, že pravá princezná tým nijako neutrpí. Chápal, prečo to jej matka urobila. A takisto si vedel domyslieť, že to bol dôvod, prečo pred tými dvomi rokmi len tak odrazu utiekla a až doteraz sa nevrátila. Aj keď obetovala vlastnú slobodu a bezpečnosť len kvôli tomu, aby Zoey prežila. V duchu sa nie prvýkrát pýtal, či si ich kráľovná uvedomovala, že vlastne nejedná s Caladwen, ale jej matkou Gabrielle.

„Pre rokmi Elina, Zoeyina matka, prinútila Zoey, aby to puto medzi vami prelomila. Netuším, ako sa jej to podarilo, ale výsledok si pocítil na vlastnej koži. Musela to urobiť, aby ju všetci považovali za mŕtvu.“

„Takže spolupracovala s rodičmi a vie, kto je?” V duchu si už predstavoval, ako sa jej na to pýta.

Pokrútila na neho hlavou. „Ak si aj niečo pamätala, jej vnútorná šelma to pred vnímajúcou Zoey ukryla. Hádam si pamätáš, ako si jej musel vysvetľovať, kým je v skutočnosti. To je jasný dôkaz toho, že hoci vtedy pred rokmi bola súčasťou toho plánu, teraz o tom nič nevie,” uzavrela rezolútne a vyzerala, že si je tým skutočne istá.

Theo sa pomrvil a zachmúril. Nemal rád, keď sa s ním niekto pohrával. „Dokázala zlomiť naše krehké puto, ktoré sa vytvorilo pri zásnubách. Ochutnal som jej krv a ona moju, hoci vtedy mala len dva roky. Ale aj keby bola pravda to, čo hovoríš, sú tu isté nezrovnalosti. Ako napríklad, ako je možné, že som v rukách držal jej mŕtve telo?“

Zodvihla na neho obočie. To gesto sa k nej nehodilo, ale na to by si mal zvyknúť. „A si si tým istý?“

„Došľaka,“ prudko udrel päsťami po stole, „samozrejme, že som si tým istý. Bola síce popálená, ale jej tvár sa dala rozoznať. A hovorím ti, to dievča bolo princeznou. A mojou snúbenicou.“

„Mala jej pach?“ vyzvedala ďalej, akoby ani nepočula jeho predošlé slová.

Rukou si pretrel tvár. „Nie. Sama veľmi dobre vieš, ako sa s našimi zmyslami pohráva dym a oheň. Bol som rád, že som vôbec dokázal dýchať. Ale nepotreboval som jej pach. Videl som, že to bola ona.“

A ich puto bolo naozaj zlomené. Keby Zoey bola tou, za koho ju v chvíľkovom opare šialenstva považoval, teraz by ich spojenie bolo späť. Aspoň čiastočne, keďže ona ho nepohrýzla. Ale nebolo tam nič, žiadny tichý hlások v temnote, ani hrejivosť iného podvedomia v jeho mysli. Len on sám, ako tomu bolo po celé roky predtým i po tom nešťastí.

„Mal si si myslieť, že to bola Zoey. Zámerne si ju nemal dôverne poznať, pretože noc, ktorá skončila požiarom, bola naplánovaná dlhé roky predtým. V tú noc tam skutočne zomrela kráľovná spolu s kráľom a ich dcérou. Čírou náhodou vtedy zahynul aj ich syn.” Zamračila sa.  „Ale ty si v náručí držal Chloe, sestru Zoey.“

Theo sa zarazil a na milisekundu sa snažil všetko spracovať. Nedávalo mu to zmysel. Ak by niečo také bolo naplánované vopred, museli vedieť, že všetci zomrú. Prečo mu o tom ale nič nepovedali? Iste, Zoey neprijal práve najlepšie a netúžil po ďalšej družke, ktorá by mu zomrela, ale ak by vedel, že je v nebezpečenstve, ochránil by ju. Bola predsa jeho.

Už predtým si neochránil to, čo bolo tvoje, pripomenula mu masochistická časť jeho duše.

Nemal na výber, oponoval jeho vnútorný chlpáč.

Umlčal ich zavrčaním. Neuvedomil si, že sa ten zvuk premietol do skutočného sveta, kým sa na ňom tá malá bosorka nezačala smiať. Umlčal ju jedným pohľadom.

„Ak by som skutočne držal v tú noc v náručí Chloe a nie Zoey, znamenalo by to, že sú dvojičky. Čo by nebolo možné, lebo o pôrode dvoch detí miesto jedného vždy každý vedel.“

Pokrútila hlavou. „To som si myslela aj ja, ale mýlila som sa. Eline sa totiž podaril perfektný kúsok – dokázala zatajiť, že porodila dvojčatá. Dokonca aj predo mnou. Keby som náhodou nemala videnie s oboma dievčatami, nikdy by som sa to ani nedozvedela a tým pádom by som Zoey v dnešnom svete nenašla.“

„Ale… ako?“ spýtal sa, hoci ani netušil, či chce vôbec poznať odpoveď. Stále mu to prišlo príliš fantastické.

„Dievčatá po pôrode rozdelila. Zoey vyrastala tu, všetkým na očiach. A Chloe zase u príbuzných v Rusku. Ak si pamätáš, Elina tam mala rodinu a tí jej veľmi ochotne pomohli v ochrane jej dieťaťa. Ale ja som raz videla, že všetci traja zomrú. Vtedy mi Elina konečne povedala pravdu. A spoločne sme všetko naplánovali.“

Theo si odfrkol. „Odsúdili ste ich na smrť. Mohli ste bojovať.“

„Výsledok by to nezmenilo,“ vyštekla pobúrene. Z úst dieťaťa to znelo komicky. „Clarissa je nenažraná a chcela trón. A oni jej stáli v ceste, tak sa ich zbavila. Ale Elina jej predsa len prešla cez rozum, lebo mala okrem syna aj dve dcéry. Ver mi, prešla si peklom, aby to zatajila. A potom, keď prišiel čas… musela si vybrať, ktoré z jej detí prežije a ktoré s nimi zomrie.“

„Vybrala si obeť,“ zavrčal a v hlase mu zaznelo znechutenie, ktoré sa ani nesnažil zakryť.

Chápal dôvody kráľovnej, prečo si musela vybrať a zabiť jednu dcéru, aby druhá mohla prežiť. Ale to nič nemenilo na beštiálnosti toho činu. Bez ohľadu na to, že k nemu bola v podstate prinútená a nemohla za vznik tej situácie, ktorej výsledkom bol požiar a smrť všetkých naokolo.

Dievča sa zasmialo. „Oni sú už mŕtvi. Možno trpeli, ale teraz ich už nič netrápi. Ak chceš niekoho ľutovať, skús to so Zoey. Ona je skutočná obeť.“

„Obaja vieme, že je všetko možné, len nie obeť. Žila si s ňou dosť dlho na to, aby si to pochopila.“ Nedokázal zabrániť malému uchechnutiu pri spomienke na jej výbušnosť.

„To je pravda, ona skutočne nie je žiadna kvetinka.“

Theo zbalil ruky do pästí v bezmocnej túžbe udrieť niekoho. „A je to princezná, následníčka trónu. Súčasná kráľovná nemá právo jej rozkazovať o nič viac ako ktokoľvek iný z ľudu. Zaujímalo by ma, či si to vôbec uvedomuje.“

„Nezabudni, kto poslal vrahov, ktorí Zoey postrelili,“ pripomenula mu rýchlo, „takže to vie. Ale takisto si je istá tým, že to nemá ako dokázať. Prívesok s rodinným erbom, ktorý mala na krku, bol zničený. Našla sa z neho síce iba polovica, ale aj to stačí. Tá druhá, ak aj niekde existuje, by asi bola nepoužiteľná. Mohla by sa ešte premeniť a ukázať im rodovú spätosť s Elinou a Graysonom, ale je latentná menička. Ako jej druh by si jej mohol pomôcť prekonať aj túto prekážku.“

Theo na ňu zazrel spôsobom, z ktorého sa dospelý muži roztriasli ako osiky. Ale to malé stvorenie v sebe asi nemalo žiadny pud sebazáchovy, inak by mu neoplácalo pohľad s bohorovnou vyrovnanosťou.

„To sú len fámy,“ namietol trochu chabo.

Pokrútila hlavou. „Nie sú. Je pravda, že poloviční majú väčšinou len latentné schopnosti a nedokážu sa premeniť, ale to len do času, keď si nájdu svojich druhov. Tí sú schopní privolať na povrch ich šelmy. Ale to by sme museli rátať s predpokladom, že by si bol ochotný sa premeniť.“ Ignoroval výčitku obsiahnutú v jej hlase, ktorou sa ho snažila nakopnúť.

„Ja sa už nikdy nepremením,“ trval sebecky na svojom.

„Ver mi, to viem. Ale takisto obaja vieme, že je to nesmierne hlúpe. Chápem tvoje dôvody, ale to je všetko. Žiješ v strachu a to nikdy nemôže skončiť dobre. A teraz kvôli tomu upieraš Zoey nárok na to, čo je právoplatne jej.“

Keď už viac nedokázal zniesť jej výčitky, vystrelil zo stoličky ako raketa a začal sa prechádzať po malej miestnosti. Nikdy predtým tak neľutoval svoje rozhodnutie, ale musel si za ním stáť. Nech si o ňom ostatní mysleli čokoľvek, nevystaví Zoey riziku. Žiadnemu a už vôbec nie takému, pred ktorým ju nedokáž ubrániť.

„Existuje aj iný spôsob ako dokázať, kým Zoey je,“ zavrčal rozzúrene. V tom čase už mal nechty vrazené do dlaní tak hlboko, až hrozilo, že päsť nikdy neotvorí.

Prvotnou reakciou na jeho slová bol smiech. „Gratulujem, našiel si najzúfalejšie a zároveň samovražedné riešenie. Ak by si sa priznal, že si sa vyspal so Zoey, bolo by to dosť zlé, ale dalo by sa to prehliadnuť. Si, koniec koncov, len úbohý chlap. Ale ukázať im, kam si ju uhryzol a potom im porozprávať, čo ti povedala jej krv? Super, to je samovražda spáchaná kráľovninou rukou. Pretože si pretiahol ženu, ktorá je zasľúbená inému a pri tom si sa ju snažil prehlásiť za svoju.“

Vedel to a veľmi dobre si to uvedomoval. No neubránil sa bezmocnému rozhodeniu rúk a tichému zaúpeniu. Predsa muselo existovať niečo, čo by im dalo moc bojovať proti kráľovnej.

Zoey bola kým bola, ale ako svoju panovníčku by ju aspoň dokázal rešpektovať, pretože nepotrebovala žiadne intrigy a vraždy, aby sa k moci dostala. Teda, za predpokladu, že by mu korunu neotrieskala o hlavu so slovami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani priemerný námorník.

Nie, ona naozaj nebola aristokratický materiál. A to na nej obdivoval. Ale teraz zapadla hlboko do siete, z ktorej sa nedokázal nikto vymotať, ani vysekať. Uviaznuť tu by neželal ani najhoršiemu nepriateľovi a hoci sa snažil tvrdiť, že ju nemá rád, nebola to celkom pravda. Kým bola len človekom, dalo sa to ospravedlniť a jej ľudská podstata živila jeho nevraživosť. Teraz ale stratil zdroj svojho plameňa.

„Takže sa nič nezmenilo,“ dostal napokon zo seba.

„Nie,“ povedala tvrdo, ale v očiach sa jej lesklo niečo zvláštne. Niečo, čo rozhodne nevyzeralo ako porážka. „Nezmenilo.“

Každá bunka v jeho tele vedela, že to bola lož.

***

Zoey sa prebudila na to, ako jej niekto jemne prechádza po nahom chrbte. A nebol to Theo.

Prudko sa vymrštila do vzduchu a čo najladnejšie pristála na opačnej strane postele ako bolo telo, ktoré patrilo k ruke tancujúcej po jej pokožke. O gracióznosti svojho počínania veľmi pochybovala, hlavne keď sa jej nohy zaplietli do prikrývky. Ale nemienila dať najavo svoje rozladenie. Miesto toho sa snažila zahnať ospalosť a ostro zodvihla hlavu, aby sa pozrela na svojho protivníka. Keď zbadala Danteho, mala ešte väčšiu chuť útočiť.

„Páchneš ako Theo,“ skonštatoval vecne konverzačným tónom stepfordskej paničky.

Zamračila sa na neho. „Ešte ani nie sme svoji a ty mi vyčítaš neveru?“ nadhodila a slovami ho vyzývala, aby sa opovážil zobrať jej nádheru pocitu, ktorý sa v nej rozlieval.

„Osobne mi je jedno, aj keby si sa vyspala so samotným diablom. Aj keď, možno by som ho potom poľutoval a pomohol mu zotaviť sa zo stretnutia z tebou,“ začal jedovato. Jeho slová by vyzneli ostrejšie, keby nevyzeral ako zombie.

Zoey však aj tak rozzúrili do nepríčetnosti. „Vieš, možno preto si stále sám. Asi by si mal zapracovať na spôsobe, akým ženám lichotíš. Čudoval by si sa, ale aj to má vplyv na ich útek opačným smerom, keď ťa zbadajú.“

Teatrálne si pritisol ruky na hruď. „Mala by si zapracovať na svojej muške, práve si ma o pár kilometrov minula.“

Prižmúrila na neho oči. Toto správanie sa k nemu nehodilo, zvyčajne nebol taký ostrý. Vydedukovala, že neprišiel kvôli tomu, aby ju obchytkával. Ale nebola taká zvedavá, aby sa ho spýtala. Však on vyklopí, s čím ju prišiel otravovať, keď na neho trochu zatlačí. Tak ako kedykoľvek predtým.

„Daj mi muníciu a ja ti dokážem opak. Ale to je ten problém, však? Si odvážny len vtedy, keď sa žena nemôže nijako brániť.“ Uškrnula sa. „A preto si teraz prišiel, čo? Lebo pri sebe nemám dýky. Netušila som, že tvoj štýl zahŕňa aj útok na nevinné ženy.“

Odfrkol a v očiach sa mu zalesklo niečo, čo tam nikdy predtým nevidela. Snáď číru zúrivosť alebo nenávisť. „Byť tebou nerozprávam o tom, o čom nič neviem. Vinou jednej nevinnej a neozbrojenej ženy som skončil prekliaty. A to len pre to, že som sa snažil pomôcť niekomu, kto sa rozhodol ma zničiť. Takže prepáč, ak ti neverím v prítomnosti zbraní a ešte menej bez nich.“

Niečo jej našepkávalo, že to nejakým spôsobom prepískla, hoci netušila ako. Ale na druhej strane sa nemienila ospravedlňovať. Za prvé to nebol jej štýl a za druhé… to on prišiel za ňou a nie naopak. A okrem toho, kto ju budil tým, že ju obchytkával? Iste, sama sebe znela detinsky, ale to nič nemenilo na fakte, že je to pravda.

„Čo chceš?“ vybafla ešte stále nabrúsene. Len netušila, či je to úprimné rozčúlenie, alebo tak reaguje už len zo zvyku. Bola príliš rozospatá na to, aby si tým trápila hlavu.

Zhlboka sa nadýchol a chvíľu vyzeral, akoby zvažoval, či je hodna počuť jeho superdôležitú správu. Prevŕtala ho stoickým pohľadom so zdvihnutým obočím a dúfala, že nahá a zakrytá len chatrnou prikrývkou vyzerá dostatočne výhražne. Ak sa pokúsi to spochybniť, asi ho vážne napadne. Mala síce na výber len z taniera a pohára, ale aj to je vhodná zbraň proti idiotom. Hlavne keď ju človek vedel aj použiť v primeranej podobe.

Rukami si prehrabol vlasy. „Časy tvojej divokosti končia. Kráľovná posunula dátum. Chce nás oddať už zajtra – bude to dvojitý obrad.“

Zoey prekvapene zažmurkala. „Ehm… čože?“ Nepočula však už odpoveď. Pretože v tom momente sa ozvalo rozzúrené zavrčanie a cez miestnosť preletela šmuha, ktorá sa vrhal na Danteho.

Pomsta má asi mnoho podôb. Sprostredkovaná sa tiež počíta.

Zdroj: Lili