Ukradnúť si šťastie – 23. kapitola

0
1
Ukradnúť si šťastie - príbeh

Kapitola 23.

Dante si rukami pretrel tvár a sám seba sa pýtal, prečo s tou komédiou pokračoval tak dlho. Zodvihol si len zbytočne krvný tlak a bez toho sa vážne zaobíde. Veď náhradníčka Zoey, ktorá bola jeho družkou, sa ani nesnažila nejako pokračovať vo svojej malej oscarovej úlohe.

V minúte, keď prekročili prah jeho pozemku, sa uvoľnila a začala byť sama sebou. Bola usmievavá, milá a takmer milujúca. Netušil, ako lepšie vystihnúť jej povahu. Nikdy takú ženu nepoznal a bol za ten dar vďačný, avšak stále nevedel, čo od nej má očakávať. Ak bola nepriateľ, veľmi dobre sa zamotala vo vlastnej sieti. Chcel však veriť, že je na ich strane. Nikto tak čistý a spanilý by nemohol byť zlý. Ani na niekoľko minút. Dokonca aj keď sa rozčuľovala, vyzerala pri tom ako anjel.

A on bol z nej totálne v prdeli. Pozeral na ňu ako na posvätenú relikviu, užíval si s ňou ako so skúsenou zvodkyňou, otváral sa jej spôsobom, akým rozhodne nemal v úmysle. Ale zastaviť to nedokázal. Bolo v nej niečo, čo nedokázal pomenovať a tá malá, možno dokonca veľká, časť ho nútila visieť na každom jej slove i čine. Ak sa takto prejavoval vzťah pravých druhov, o chvíľu bude mať abstinenčné príznaky, keď náhodou bez nej pôjde do sprchy.

Veď aj teraz sa pristihol pri tom, ako ju pozorne sleduje miesto toho, aby sa venoval práci. V dome nežili len oni dvaja, ale aj zvyšok jeho rodiny. Alebo aspoň tá normálnejšia časť. Takže sa musel starať o veci, ktoré pre neho vždy predstavovali samozrejmosť. Teraz boli príliš náročné na zvládnutie. Možno to malo niečo spoločné s tým, ako sa jeho družka na koberci maznala s jeho malou sesternicou. Zoey by nič také nikdy neurobila. Alebo si to len nevedel predstaviť.

Zaškrípal zubami a miesto toho, aby sa opäť neúspešne pokúsil sústrediť na papiere pred sebou, vsal zo stoličky a podišiel k tým klbčiacim sa kôpkam smiechu. Cítil, ako sa mu na tvári zhmotňuje výraz, ktorý tam nemával často. Bolo jednoduchšie neprejavovať emócie. Lenže teraz si nemohol predstaviť, že by sa neusmial, nerozžiaril alebo si neužíval každý moment strávený v zdanlivo dokonalom partnerstve.

Opatrne položil svojej družke ruku na plece. Netrhla sebou, cítila ho rovnako ako on ju. „Nyra,“ oslovil asi päťročné dievčatko, „čo keby si išla nájsť mamu? Ja a Zoey sa musíme porozprávať.“

„Fúj,“ zaškriekala maličká a rýchlo sa vyštverala na nohy. Nemohol sa nesmiať, keď ju videl utekať k dverám. Už neraz ich nachytala v chúlostivej situácii. Nedokázal sa pre to cítiť previnilo.

„Nemal by si ju desiť. Ak v budúcnosti nebude chcieť prijať svojho druha, mohli by ti za to jej rodičia odkrútiť hlavu,“ zasmiala sa jeho smerom naklonovaná Zoey. Definitívne ňou však nebola.

Pritiahol si ju k sebe a zadíval sa jej hlboko do očí. Všetky pozostatky smiechu z neho vyprchali. Premenil sa na horu vážnosti, takmer si pripadal ako Theo. Nad iróniou tej myšlienky sa musel uškrnúť. Žil s ženou, ktorá predstierala, že je Zoey, čo malo za následok jeho pomalú premenu na Thea. Schizofrénia vo zvieracej podobe?

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ho, keď ju len tak držal. Bola veľmi citlivá.

Naklonil hlavu na stranu. „Kto si?“

Najskôr sa zamračila, o chvíľu sa však rozosmiala. „Asi si sa ráno skutočne udrel a niečo v hlave sa ti poškodilo. Kto by som mala byť? Som tvoja družka.“

Túto jej stránku normálne miloval, teraz sa len blahosklonne usmial pri pripomienke ich raňajšieho incidentu. Vášeň pre neho nebola ničím novým, ale to, čo medzi nimi planulo, bolo silnejšie ako energia vznikajúca pri štiepení uránu. Dnešné ráno toho bolo jasným dôkazom.

Prevaľovali sa na posteli, bozkávali sa a tak svedomito sa snažili jeden druhého zbaviť oblečenia, až sa stihli skotúľali z postele. Ona pristála na ňom, takže sa nič nestalo. Len jeho hlava si na chvíľu urobila z rohu nočného stolíka pohodlný vankúš. V ten moment mal pocit, že má v lebke o dieru navyše.

„Nie,“ potriasol hlavou, „môj mozog je zatiaľ v poriadku. Ale ty nie si tá, za ktorú sa vydávaš. Si moja družka, ale nevoláš sa Zoey. Kto si?“

Potichu sa zachechtala a odvrátila tvár. „Asi som niečo podobné mala čakať, nikdy som nebola dobrá herečka.“ Mierne zodvihla pohľad a tentoraz sa naplno premenila na tú plachú a milujúcu bytosť, ktorá bola na míle vzdialená skutočnej Zoey. Bohovia, aký bolo za to vďačný. „Moje skutočné meno je Alex.“

Dante sa mierne zachmúril. „A prečo si tu, Alex? Prečo vyzeráš ako Zoey? Si nejaká jej príbuzná?“

„Je to trošku komplikovanejšie,“ povzdychla si. „Ale hádam, že si zaslúžiš vedieť pravdu.“

Kývol hlavou. „To áno, v podstate som klamaný a rád by som vedel prečo.“

Na chvíľu zaváhala. Zdalo sa mu, že dokáže vidieť kolieska, ktoré sa jej otáčali v hlave. Prehodnocovala všetky možnosti. Netušil, či váhala kvôli dôvere alebo kvôli ochrane vlastných tajomstiev. Tak či tak sa nemohol zbaviť ublíženého pocitu. Zo začiatku sa snažil navodiť medzi nimi atmosféru vyrovnaného partnerstva, v ktorom sa na seba môžu bezpodmienečne spoľahnúť. Až pred pár dňami si uvedomil, že to nepredstieral, ale myslel to úprimne. Dúfal, že to vycítila aj ona. Ak nie… tak sa nič nedozvie.

Opatrne prisvedčila, čím sa na seba upútala jeho pozornosť. „V zámku nás bolo niekoľko, ktorí sme vedeli, kým je Zoey v skutočnosti a ešte viac je nás roztrúsených po svete. Mali sme ju ochraňovať a postarať sa o to, že sa kráľovnej nepodarí odstrániť ju skôr, ako si naplno uvedomí, kým je. Ja som jej bola v podstate najbližšie – starala som sa o jej posteľ a pripravovala ju na obrad. Takisto som mala ešte jednu úlohu, oveľa dôležitejšiu. V prípade potreby som ju mala zastúpiť. V akejkoľvek situácii.“

Zodvihla ruku, na ktorej svietil jednoduchý prsteň. Už niekoľkokrát sa jej naň chcel opýtať, ale nikdy to neurobil. Tým by prezradil, že vie o falošnosti jej kostýmu. Zoey šperky nenosila. Kradla ich, ale na krk si ich nevešala. Takže by si len ťažko niečo navliekla na prst.

„Čo je to?“ posúril ju vo vysvetľovaní.

„Je začarovaný,“ povedala potichu, „po nasedení zmenil môj vonkajší vzhľad, aby som vyzerala ako Zoey. Tú v deň vášho obradu otrávili a ona nebola schopná pokračovať. Tak som ju zastúpila. Malo to byť jednoduché. Jeden večer, jedna noc a potom nikdy viac. Ale ty si to trochu skomplikoval.“

Zachmúril sa, keď si uvedomil, kam jej slová smerovali. „Takže si bola pripravená odísť a prenechať svoje miesto Zoey.“ Zhlboka sa nadýchol. „Povedz, vedela si, že som tvoj pravý druh, alebo si na to prišla až po obrade, tak ako ja?“

Na chvíľu zaváhala, akoby sa bála odpovedať, ale nakoniec naprázdno prehltla a zdráhavo odvetila: „Vedela som to celý svoj život. Od prvej chvíle, keď som ťa zbadala.“

Polohlasne zanadával. Toto rozhodne nečakal. „Kto si? Ukáž mi svoju pravú tvár.“ Zúfalo chmatol po ruke, z ktorej na neho žmurkal ten očarovaný krúžok, ale ona bleskovo uhla.

„Nemôžem, ak si raz prsteň dám dole, kúzlo sa rozplynie. Už by som nedokázala vyzerať ako Zoey a to je v súčasnosti naša najlepšia výhoda,“ prehodila úzkostlivo. „Ako si vlastne zistil, že nie som ona? Teda, okrem očividného?“ Rukou ukázala na svoje telo, akoby sa tým niečo vysvetľovalo. Možno na chvíľu zabudla, ako vyzerá. V duchu zauvažoval, aká je v skutočnosti.

Naklonil hlavu a úplne ignoroval jej okatý spôsob zmeny témy. Určite sa k tomu ešte vrátia. „Zacítil som, že si moja pravá družka. Ak by si bola skutočná Zoey, nebolo by nič také možné. Dvaja meniči nikdy nemôžu zdieľať toho istého pravého partnera. Dokonca je veľmi zriedkavé, že by niekto našiel ďalšieho skutočného druha po tom, čo ten predchádzajúci zomrie.“

Povzdychla si a znelo to trochu výsmešne. „Malo mi to napadnúť. Nie si predsa žiadny hlupák.“

Odrazu sa Dante zarazil, keď mu konečne začal naplno pracovať mozog. V jej blízkosti mal tendenciu úplne sa vypínať, čo väčšinou nebolo na škodu. Ale v tento moment to bolo skôr naopak. Inak by si bol uvedomil už na začiatku, že toto všetko muselo byť naplánované. Prečo inak by pri sebe nosila niečo, čo ju dokázalo premeniť na niekoho úplne iného? V duchu sa sám seba spýtal, ako ďaleko toto všetko vlastne siaha.

„Ty si vedela, že to takto nejako dopadne, že skôr či neskôr sa budeš musieť vydávať za Zoey. Ako… prečo by si to robila?“ spýtal sa zmätene a dúfal, že zo seba práve neurobil úplného idiota.

Myklo jej kútikom úst, ale netušil, či to bolo z hnevu alebo radosti. „Pretože tvoj brat je idiot. Je jasné, že Zoey je jeho družka, ale on ju nikdy verejne neprijme. Navyše bol ochotný nechať ju odísť s tebou. Je to magor. Nasleduje kráľovnú ako malý poskok. Nezaslúži si, aby sme mu pomáhali, ale Zoey si nezaslúži, aby bola bez neho. Viem, aký hrozný pocit je žiť s niekým, kto sa na druha podobá asi tak ako sa kladivo podobá na pílu.“

Rozhodne o nej všetko musí zistiť. Kým bola, kde žila a ako bolo možné, že ju nikdy predtým nestretol, hoci ona jeho áno. Ale teraz by mu na to neodpovedala, tým si bol istý. Tak si len potichu povzdychol a zameral sa na časť, ktorá ju rozpaľovala do biela.

„Theo je svojim spôsobom hrozne zadubený blázon, ale má na to dôvody. Všetci zabúdajú, kým stále je – je to othar, veliteľ kráľovskej gardy. Tí muži prisahali vernosť panovníkovi a celej jeho rodine. Ale išlo o viac ako o presvedčenie poslúchať a chrániť. Oni skladali krvavé prísahy. Tým sa vytvoril druh… puta. Nie také silné ako to medzi druhmi, ale dostatočne mocné na to, aby ich nútilo vždy poslúchať. Ak kráľovná vydala rozkaz, museli poslúchnuť. Nemali príliš na výber. Tým pádom sa radšej ani nikdy nepýtali na dôvody, proste všetko urobili. Po tom, ako Theo musel zabiť vlastnú družku, mu kráľovná dala istý druh voľnosti, ale stále je othar. V súčasnosti sa jej rozkazom dokáže vzoprieť, ale tým by sa prezradil. A to nemôže. Mohol by toho stratiť až príliš veľa.“

Cítil, ako sa proti nemu trochu uvoľnila, ale stále sa mračila. Nemal jej to za zlé, jeho brat vedel v ľuďoch vzbudzovať negatívne emócie. Kedysi to tak nebolo, teraz si na tom zakladal. Bolo jednoduchšie, ak ho niekto nenávidel. Aspoň ho potom nebolelo, keď o dotyčného prišiel. Toto jeho emocionálne postihnutie ho občas vytáčalo.

„Asi sa má príliš rád na to, aby riskoval vlastný krk.“

Dante sa uškrnul. Alex sa tiež vedela poriadne rozohniť. To sa mu páčilo. „V minulosti chcel len svoju pomstu, takže sa držal čo najbližšie k svojmu nepriateľovi. Teraz nechce riskovať, aby na to nedoplatila Zoey. Netuším, či by dokázal prežiť aj jej stratu.“

Mierne naklonila hlavu. „Nerozumiem tomu. Ak jednu družku zabil, ako je možné, že dostal Zoey?“

„Asi dostal druhú šancu,“ pokrčil plecami. Bolo veľmi zriedkavé, ak sa niečo také udialo. Keď na to myslel, opäť sa v ňom rozhostil hnev. Theo bol blázon, že Zoey odmietal tak dlho a snažil sa ju nenávidieť.

Jeho myšlienky vyrušilo zvonenie telefónu. Pozeral sa tým smerom a na chvíľku zauvažoval, že by ho proste ignoroval. Ale potom to zamietol. Tušil, kto by mu mohol volať a ani jedna možnosť sa mu nepáčila. Ale utekať nemienil. Mal svoje povinnosti a tie za neho nikto nesplní. Bohužiaľ pre neho.

„Ospravedlň ma,“ zamručal, letmo ju pobozkal na líce a vykročil k stolu. Prijal hovor a ani sa nestihol nadýchnuť, keď sa na druhej strane ozvalo:

„Potrebujem ťa.“ Okamžite spoznal hlboký hlas svojho brata, ale tentoraz bol sfarbený beznádejou a zúfalstvom. To neveštilo nič dobré. Hneď vedel, prečo mu volal a nebol prekvapený. Theo je jeho brat, samozrejme, že mu povedal o svojej falošnej Zoey.

Prešiel na automatický mód vojaka. „Čo sa stalo tentokrát? Zoey sa ťa pokúša naporcovať na večeru?“ Nie, skutočne to nemyslel ako vtip. Tá maličká by toho bola schopná.

„To by som dokázal zvládnuť,“ zavrčal. „Toto je oveľa horšie. Gabrielle mala jednu z tých svojich chorých vízií, alebo ako to mám nazvať. Videla Zoey. Tá kráľovská kurva ju v nej zabila. Nejakým spôsobom zistí, čo sa stalo. Nesmieme to dopustiť.“

Dante sa zamračil. Nepáčil sa mu smer jeho slov. „Čo si urobil?“

„Prinútil som ju ostať v mojej izbe, v podstate proti jej vôli. Prikázal som jej to.“

Šťavnato zanadával. „Máš samovražedné sklony? To sa rovno obes na lustri, aspoň to budeš mať rýchlo za sebou. Škrtni si to porcovanie, za toto ťa rozpustí v kyseline. Minimálne.“

„Bolo to svinstvo, ja viem. Ale nemôžem ju stratiť, neznesiem pomyslenie, že je v nebezpečenstve. Ak by sa jej niečo stalo… neprežil by som to. Nedovolím, aby sa ku kráľovnej čo i len priblížila. Radšej nech ma nenávidí a je v bezpečí.“ Neveselo sa zasmial. „Neteší ma to, ale nemám ne výber. Musím ju ochrániť.“

Dante sa odmlčal. Zodvihol hlavu a zadíval sa na svoju družku. Stála pri okne a bola k nemu otočená chrbtom, ale tušil, že aj tak počula každé ich slovo. Neprekážalo mu to. V túto sekundu bol pohltený chorou predstavou, ktorá zahrňovala podobnú situáciu. Len s tým rozdielom, že by v nebezpečenstve bola Alex.

Len tá zblúdilá myšlienka mu krútila vnútornosti a varila mu krv v žilách. Nedokázal si predstaviť, že by ju mohol stratiť. Preto možno chápal, o čo ho brat žiadal. Vedel, že Dante sa vystaví riziku, keď príde. Bude riskovať vlastný život. Ak by bola situácia obrátená, urobil by to isté. Požiadal by Thea o pomoc.

Zovrel slúchadlo silnejšie. „Večer budem tam.“

Možno bolo bláznovstvo vydať sa na cestu do toho hniezda hadov len kvôli niečomu, čo videla Gabrielle. Ale nedokázal sa striasť spomienky na to, aké peklo sa rozpútalo ten jediný raz, keď v minulosti videla budúcnosť. Keby ju vtedy počúvali, všetko mohlo byť teraz inak.

Dvakrát tú istú chybu neurobia.

***

Zoey si uvedomovala, že na jej súčasnej situácii nebolo nič vtipné, no aj tak nemohla zastaviť nával hysterického smiechu. Pripisovala to svojmu podlomenému psychickému zdraviu. Teraz by jej vyštudovaný cvokár zmenil šatník a odporučil krásny biely svetrík s viazaním vzadu. Nie, že by si jeho radu zobrala k srdcu, ale nemôže mu len tak prekaziť snahu vykonávať si svoju prácu. Hoci… kto dobrovoľne rieši mentálne úchylky nejakých zvrátencov? Len blázon.

Potriasla hlavou, ale to jej v upokojení nepomohlo. Bola permanentne nepokojná, všetko v nej škrabalo a kričalo, že sa niečo má stať. Nebola žiadna prekliata veštica a rozhodne nevlastnila krištáľovú guľu, ktorú by mala vyleštiť. Aerobik s rukami a precvičovanie desivých básničiek nechá na ľudí, ktorí tým hlúpostiam skutočne veria. Ona k nim nepatrila. A predsa sa práve teraz cítila ako staroveká Sibyla. Alebo sa jej vnútorná šelma, o ktorej stále nič nevedela, rozhodla spáchať samovraždu a takto ju k nej nútila.

Zvrčala a vyšvihla sa na nohy. Od tej pamätnej noci, keď jej Theo prikázal, že nesmie opustiť miestnosť, uplynulo viac času, než sa jej páčilo. Ten malý bastard nevstúpil do izby a tým pádom sa na neho nemohla vrhnúť. Vražedné chúťky bokom, ona umierala od túžby. A to nebolo melodramatické gesto nymfomanickej paničky, ale sťažnosť zdravej ženy, ktorá mala svoje potreby. A jej druh ich odmietal vyplniť. Ručné práce ju však nikdy nevzrušovali. Prekliaty tvrdohlavec!

Zaškrípala zubami a vydala sa k tajným dverám. Od momentu, keď ich objavila, pred nimi stávala pravidelne a zvažovala, či cez ne má prejsť. Príťažlivosť pomsty sa znižovala úmerne tomu, ako sa rozširovala jej mentálna nevyrovnanosť. Koža ju svrbela, akoby sa nemohla vtesnať do vlastného tela. Bolo to o to horšie, že sa nemohla ani nikoho spýtať.

Theo s ňou odmietal komunikovať inak ako pokývaním hlavy. Pochybovala, že ju dokonca skutočne počúval. Asi mal niečo proti výberu nadávok, ktorými ho titulovala. Ale prívlastky bokom, mal by si vyčistiť uši alebo si aspoň opraviť načúvací prístroj. Inak na neho po zvyšok života bude kričať márne.

Vážne práve znela ako romantička v ulepenej romanci, ktoré sú jedna ako druhá?

V ruke zovrela baterku, ktorú našla pri prehľadávaní skrine. Bola to jedna z tých čeloviek, ktoré nosili horolezci. Prečo ju mal Theo, to netušila. A vlastne to ani nechcela vedieť. Teraz ho túžila len vidieť a pokúsiť sa ho zabiť. Aby potom využila situáciu vo svoj prospech. Viac ako zmlátiť ho by sa ho však pokúsila znásilniť.

Chlipnosť nových rozmerov zavítala do jej bezútešnej prítomnosti. Možno to uvedomenie bolo nakoniec tou hybnou silou, ktorá ju prinútila vykročiť, otvoriť ten divný prechod a vkročiť do zatuchnutej chodby plnej exotických druhov pavúkov, ktoré ešte vedci nestihli objaviť.

Niečo akoby ju ťahalo smerom dole. Jej kroky sa ozývali a rozliehali do ďaleka a malá žiarovka osvetľovala dostatok miesta na to, aby si videla pod nohy. Ak by tu našla kostlivca prikovaného k stene, neprekvapilo by ju to. Skôr ju sklame, ak nič také neuvidí.

Toto miesto bolo celé na hlavu, prečo potom nemať mŕtvoly ukryté v tajných chodbách?

Bolo zvláštne po tak dlhom čase konečne prechádzať inak ako pochodovým štýlom krížom cez izbu. Cítila, akoby sa do nej vlieval nový život. Alebo si to len nahovorila a toto všetko bola jedna veľká fatamorgána. Svoju predstavivosť prekliala už pred nejakým časom a ona sa stále nepresťahovala niekde na opustené ostrovy. Tá vec sa však stále vracala späť.

Práve uvažovala o tom, že by sa vrátila späť, keďže nebola gotička, ktorú by priťahovali zatuchnuté a zjavne opustené chodby v starých zámkoch, keď k nej doľahla ozvena slov. Nedokázala rozoznať tón, slová alebo komu hlas patril, ale rozhodne to bol človek. Automaticky sa vydala tým smerom a v duchu si vynadala za vlastnú zvedavosť. Tá zabila mačku a Zoey stále netušila, aké zviera by mala byť. Premena jej unikala. Teda, to by robila, keby sa o ňu pokúšala. Ale bunky ju boleli aj bez toho, aby sa hrala na chameleóna.

„Kedy sa bude konať obrad?“ Tie slová boli zreteľné a tentoraz vedela, že ich vyslovil muž.

Zoey sa zastavila pred niečím, čo vyzeralo ako východ. Miesto dverí na ňu čakal záves, cez ktorý jemne prenikalo svetlo. Chvatne sa natiahla a vypla vlastnú baterku. Rýchlym pohybom si ju vtlačila do vrecka. V duchu sa čudovala, prečo tam chýbali dvere. Buď niekomu neprekážal prievan, alebo sa tade niekto dosť frekventovane pohyboval. Malo by ju to desiť, ale skôr ju to rozčuľovalo. Súkromie bolo pre obyvateľov domu asi len nechutnou nadávkou.

Ozval sa ženský smiech. Kráľovná. „Za tri dni. Tá spodina začína byť nepokojná, takže sa musím správať zodpovedne a zohnať si druha. Theo bude musieť stačiť. Teraz, keď sme odpratali Zoey, nemá na výber.“

„Nepodceňuj ich,“ zavrčal. Kto bol, to Zoey stále netušila. „Už niekoľkokrát si to pokašľala, ešte raz a budeš čeliť následkom.“

„Nevyhrážaj sa mi!“ skríkla pani najdôležitejšia. Zoey našla divné potešenie v tom, že sa k nej niekto správa tak, ako si skutočne zaslúži – ako k handre.

„Ak tentoraz neodstrániš tú malú kurvu, tak odstránim ja teba. A to nie je vyhrážanie, ale sľub. Ver mi, že to urobím. Už mi lezieš na nervy s tou tvojou neschopnosťou.“

Milenecká hádka? „Ty si to toho pokazil viac, ako ja, takže si vyber hlavu zo zadku a na chvíľu počúvaj. Theo sa stane mojím druhom, ale len naoko. Ale obrad byť musí, som predsa kráľovná. A prídu sem všetci, čo niečo znamenajú, aj rodina nastávajúceho druha. Tým pádom môžeme rátať s Dantem a jeho malou pobehlicou. A keď ich budeme mať pohromade… ľahšie ich chytíme.“

„Vtáčikov pekne do klietky a potom ich zabijeme?“ dodal so smiechom.

Zoey prebehol po chrbte mráz. Nielen z rozsahu hrozby v tých slovách, ale zo samotného hlasu toho neznámeho. Prepadol jej známy, hoci ho nikdy v skutočnosti nepočula. Cítila sa ako v tých momentoch, keď človek hľadá to správne slovo, už ho má na jazyku, ale nedokáže ho vysloviť. Teraz bola na tom podobne ona. Poznala tú osobu, ale meno alebo tvár sa jej nechceli vynoriť z mysle. Len jej niečo hlasno začalo vrčať v mysli. To brala ako dôkaz správnosti svojich domnienok.

„A necháme ich, aby sa na to pozerali. Stále neviem, čo bude väčšia zábava. Vychutnať si Thea a ona sa na to bude pozerať. Alebo naopak. Pripomenúť tomu bláznovi, že by nikdy nemal zabúdať na svoje mizerné postavenie.“

„Tvoja krvilačnosť je vzrušujúca,“ odpovedal zastretým hlasom známy neznámy.

Zoey mierne pretočila očami, avšak vo vnútri sa jej rozpútal nepokoj. Bol toto dôvod, prečo ju Theo držal pod zámkom, alebo bol proste posadnutý kontrolou a nezáležalo mu na príčine? V duchu si predstavovala, ako mu to šplechne do tváre. No aj tak sa v nej rozhostil nepokoj.

Bolo jasné, že kráľovná niečo plánovala a to neveštilo nič dobré. Na druhej strane ešte stále mali výhodu – netušila, že ju zastúpila nejaká slúžka alebo kto, ktorá vďaka kúzlu vyzeral ako ona. A tým pádom jej teraz išlo k krk. Tento bordel by nebol vymyslel ani hollywoodsky scenárista.

Keď sa z miestnosti začali šíriť nezameniteľné zvuky, zatvárila sa Zoey akoby sa chystala dáviť. Nastal čas rýchlo sa vypariť. Začala pomaly ustupovať dozadu, ale zabudla na jednu veľmi dôležitú vec. Za ňou sa nachádzal schod, ktorý prekračovala, keď sa zakrádala v tieňoch. Teraz nohu položila až za jeho koniec a v podstate trafila vzduchoprázdno.

Balans jej zakýval na rozlúčku a ona so zamávaním rúk, akoby sa hrala na vranu, padla na chrbát. Tupý náraz sprevádzal jej vyrazený dych. Na niekoľko sekúnd ostala ochromená, ale nie dostatočne na to, aby nezačula blížiace sa kroky. Snažila sa rýchlo vyštverať na nohy, ale svaly ju neposlúchali tak promptne ako by chcela.

Keď na ňu dopadol kužeľ svetla a na chvíľu ju oslepil, vedela, že bolo neskoro. To dostala za svoju zvedavosť. Ticho zavrčala a pripravovala sa na útok. Ak si myslia, že ju len tak dostanú, mýlia sa.

„Ale, ale, pozrime sa, koho to tu máme.“

Práve v tú sekundu sa jej myseľ rozhodla prezradiť jej, čo sa ukrývalo v jej podvedomí. Pred očami jej blesol jediný záblesk. Jeho tvár vyzerala inak, bol mladší. Ale to nemenilo nič na fakte, že to bol stále on. Ako ho poznala, to netušila. Kde ho videla, to si nepamätala. Ale jeho meno jej preletelo mysľou spolu s fotkou jeho ksichtu.

Na svete neexistovala dostatočne šťavnatá nadávka vystihujúca mieru sračiek, do ktorých práve spadla.

Zdroj: Lili