Ukradnúť si šťastie – 5. kapitola

0
1
Ukradnúť si šťastie - príbeh

Kapitola 5.

Muž v kapucni sa oprel o trám a z diaľky pozeral, ako tá ľudská žena zakrýva svoju paniku za nie práve najslušnejšie nadávky. Hoci by ju bez najmenšieho zaváhania pripravil o jej bezvýznamný život, musel neochotne uznať, že vo svojom vystupovaní a prístupu k životu bola svojim spôsobom príťažlivá.

Nepoznal v podstate nikoho z nej sveta, nebola to spoločnosť, ktorú vyhľadával, ale vedel si predstaviť, že nie každý by v jej situácii dokázal zachovávať v podstate chladnú hlavu. Ale tam jeho fascinácia končila. Nedokázal si predstaviť, čo mohlo mladú ženu dohnať k tomu, aby si na živobytie zarábala okrádaním iných ľudí. To nemala žiadnu úctu?

Potriasol hlavou.

Ľudia, ktorí nerešpektovali osobné vlastníctvo svojho okolia, si u neho nevyslúžili ani toľko pozornosti, akú venuje nejakej otravnej muche. A predsa… Niečo v nej mu imponovalo tým divným, zvráteným spôsobom. Bol presvedčený, že za to mohla jedine jej lojalita voči malej princeznej. Nič viac a nič menej. A to sa nikdy nezmení.

Odrazu sa uškrnul, keď za sebou najskôr zacítil a potom aj začul osobu, o ktorej si myslel, že je mŕtva. Jeho polovičný brat. Kto by si bol pomyslel, že ho nájde práve tu. Keď sa naposledy ich cesty rozišli, prisahali si, že jeden druhého nikdy nekontaktujú. Nie, že by sa nenávideli, on osobne to videl práve naopak.

Bohužiaľ mali to šťastie, že zdieľali matku, ktorá sa mala narodiť ako vlčia suka. Ktovie, čo by im dokázala urobiť teraz, keď sú obaja dospelí. Nie, že by to chcel testovať. Podvedome si prsom prešiel po jazve, ktorá mu hyzdila tvár. Povrávalo sa, že čas hojí spomienky a tie postupné blednú až z nich nezostane ani len prach. Ak však máte dennodenne na očiach dôkaz tých hrôz, neexistuje možnosť, že by ste na to dokázali prestať myslieť.

Alebo to nejakým spôsobom odpustili tomu, kto je za to všetko zodpovedný.

„Nečakal som, že ťa tu stretnem,“ prehovoril jeho brat hlbokým hlasom.

Neobťažoval sa tým, že by sa otáčal. Bolo to tak pre oboch jednoduchšie. „To isté by sa dalo povedať o tebe. Myslel som si, že si odišiel aspoň na druhý koniec sveta. Mohlo mi napadnúť, že ty jediný by si mohol byť dostatočne naivný na to, aby si sa ubytoval takmer pod nosom kráľovského dvora.“

Rozhodil rukami, ale tá roztopašnosť sa nedotkla jeho očí. Ani jeden z nich už nepoznal pravý význam slova úprimnosť. V ich svete bola taká nebezpečná, že ju niektorí považovali za chorobu a čo najrýchlejšie sa jej snažili zbaviť.

„Čo by to bol za život bez trochy vzrušenia?“

Odfrkol si. „Vzrušenie je jedna vec. Ale toto? Dieťa so zápalkami pôsobí bezpečnejšie.“

Jeho brať sa nezasmial. Ani to neočakával. „Prestaňme sa hrať na diplomatov. Čo tu chceš? Určite si neprišiel na zdvorilostnú návštevu, veď si ani nevedel, kde sa nachádzam a či vôbec žijem.”

Ešte viac zatvrdil tvár. Nebolo to tak, že by mal niečo voči vlastnému bratovi. Skôr naopak. Ale v živote, ktorý viedol, bolo len málo priestoru na slabosti. Naučil sa neukazovať navonok žiadnu emóciu, nereagovať inak než s pokojom, hoci vnútorne pri tom horel. Preto aj teraz, hoci sa mu ani v najmenšom nepáčila jeho úloha, sa prinútil pôsobiť, akoby ho to všetko otravovalo. A v skutočnosti by urobil hocičo, len aby mohol odtiaľto odísť a nechať princeznú žiť jej bezvýznamný život v koži domáceho miláčika. Pravdou bolo, že tak bola aspoň v bezpečí.

„To kráľovná,“ povedal a nezabránil tomu, aby sa mu v očiach nezaiskrila nenávisť, „poslala ma po princeznú.“

Začul, ako si jeho brať porazenecky povzdychol. „Takže už to vie.“

„Nie si prekvapený.“ Vyznelo to skôr ako strohé konštatovanie než otázka.

„Nie, nie som,“ skonštatoval s povzdychom a rovnako ako on sledoval, ako v niečom, čo sa za čias kráľovnej Viktórie dalo považovať za kuchyňu, pobehovala tá ľudská žena. „Zo začiatku som ani len netušil, že tu niekto z nášho druhu je. Princeznú som objavil náhodou. Piti, tak, ako jej hovorí Zoey, som nikdy nevidel. Zoey si dáva pozor, aby sa nikomu neplietla pod nohy. Chce ju chrániť. Nevie síce, kým je v skutočnosti, ale pochopila toho dosť, aby vedela, že Piti nie je žiadne mača.” Vedel si predstaviť, ako sa jeho brat v tme usmieva. „Raz som náhodou zachytil jej pach na Zoey. Potom som ju sledoval a zistil som, kto je. Nechcel som s tým nič urobiť. Pokiaľ viem, princezná si ešte neuvedomila, kto som.“ Cítil, ako sa na neho brat uprene pozrel a podvedome otočil hlavu. Vedel, že vďaka kapucni nedokáže prečítať, čo si myslí, a to mu vyhovovalo. Anonymita bola dôležitá. „Nikdy som nikomu nepovedal, že princezná predsa len prežila a žije tu. Ak som to nepovedal ja, ako sa o tom kráľovná dozvedela?“

Spražil brata rozladeným pohľadom.

Iste, mal istú povesť a v súčasnosti bol jeho postoj čisto hereckou záležitosťou a on to vedel, možno ako jediný v celkom ich svete. Poznal ho tak dobre, aby vedel rozoznať, že nenávidel meno Azazel, ktoré nikdy neslúžilo na opísanie jeho charakterových vlastností. Nechcel byť vrah, alebo skôr kat. Chcel byť tým, čím boli ostatní z jeho rodiny – ochrancom, osobou, ktorá chráni tých, čo to potrebujú. Prečo ich mal trestať? On si na tom nepotrpel. Ale navonok musel pôsobiť tak, že si vraždenie nevinných užíva. A pritom sa mu niektoré dni z toho všetkého zdvíhal žalúdok.

Prižmúril oči. „Ak naznačuješ, že to mám na svedomí ja, tak sa mýliš. Netušil som, že je princezná tak blízko a keby som to čo i len tušil, zmietol by som stopy iným smerom. Ale nedostal som príležitosť.“

Výraz tváre vypovedal o jeho šoku. „Tak som to nemyslel. Viem, že by si ju nikdy takto nezradil, nech si už ostatní myslia čokoľvek. Mal som skôr na mysli, kto bol taký dychtivý po kúsku moci, že neváhal obetovať našu jedinú nádej.“

Navonok to nedal najavo, ale vnútorne mu nesmierne odľahlo. Z nejakého dôvodu mu záležalo na to, čo si o ňom myslí. Aj keby ho ostatní považovali za zradcu hodného smrti, ak bol v očiach takmer vlastného brata tým, čím v skutočnosti bol, ak dokázal zahliadnuť jeho pravé ja, bol spokojný. Aspoň na chvíľu.

Zaťal sánku a pokýval hlavou. „Niekto priamo z gardy.“

Prvotnou odpoveďou mu bola salva nadávok. Pri ich znení sa musel usmiať. Prchlivosť skutočne patrila ku charakteristikám jeho príbuzných. Len on sa musel byť až zvrátene trpezlivý. Ako diametrálne odlišné mohli byť úlohy súrodencov. Možno za to mohli intrigy, ktoré ich rozdelili, alebo to mali na svedomí výčiny ich matky. Nech to bolo akokoľvek, vždy si spolu pripadali ako dva protipóly. On bol temnotou k bratovmu svetlu. A tak to ostane už navždy.

„Nikto z kráľovskej gardy by nezradil princeznú. Nikto! Radšej by zomrel, než by to dopustil!“

Pokrútil hlavou. „Nie je to tak, ako kedysi. Otharovia sa krčia a skrývajú sa ako nejaké krysy. Neváhali by zradiť vlastného otca, len aby sami prežili. Muž, ktorý princeznú udal, ma nenávidí, pretože si myslí, že by som mu vyvraždil rodinu, ak to kráľovnej neprezradí.“

„Keby bol kráľ ešte nažive, teraz by visel v sieni na lustri. Obesil by ho na jeho vlastných črevách!“ rozčúli sa. V duchu s ním súhlasil.

Útrpne si povzdychol. „Keby ešte starý kráľ žil, nestáli by sme tu a nepozerali sa do rozpadnutého domu, v ktorom sa vo zvieracej forme musí ukrývať jeho posledná a v súčasnosti aj jediná dcéra.“

Odrazu jeho brat spozornel a konečne odtrhol zrak od diania v dome. Neochotne musel uznať, že bolo ťažké odvrátiť sa od toho výjavu. Nie kvôli tomu človeku. Nič nemohlo zmeniť jeho averziu voči tej žene, ale aj tak bolo na jej správaní niečo divné, hlavne v tento moment.

Pred pár sekundami ešte prehľadávala celú miestnosť a snažila sa nájsť niečo na jedenie. Aj zo vzdialenosti niekoľkých metrov dokázal vďaka citlivému sluchu rozoznať, ako sa jej žalúdok dožadoval nakŕmenia. Preto očakával, že hneď ako dovarí, všetko hneď zje. Veď princezná bola vo zvieracej forme a vďaka inštinktom sa dokázala postarať sama o seba.

Ale tá ľudská žena to odmietala zobrať na vedomie. Proste zobrala všetko požívateľné z hrnca a vysypala do tej šelme do misky, akoby naozaj bola len domácim maznáčikom. Bola hladná, ale obetovala aj svoj prídel, len aby jej spoločníčka nehladovala. Bolo ťažké priznať si, že niečo také by neurobila žiadna biologická matka.

Boli v podstate divokí, všetci, bez ohľadu na to, že dokázali vyzerať ľudsky. Od útleho detstva o jedlo bojovali a ak nevyhrali, proste ostali hladní. Dokonca aj pre kráľovskú rodinu platili rovnaké pravidlá. Ale tá ľudská žena… sa o mláďa postarala bez ohľadu na to, že ona sama bude umierať od hladu. Nechcel voči nej cítiť taký úžas, vlastne čokoľvek pozitívne, ale nejako si nemohol pomôcť.

„Takže je to skutočne pravda?“ snažil sa ho prebrať zo zamyslenia hrubý hlas. „Skutočne tí vrahovia našli celú kráľovskú rodinu a vyhubili ju?“

Pokýval hlavou. „Začali kráľom, najstarším bratom. Mal hárem, ako bolo zvykom, ale všetkých držal pohromade. Nikto neprežil. Ani jedno jediné dieťa, ani jedna žena. Ako posledného údajne zabili samotného panovníka. Vlna paniky bola tvrdo potlačená nástupom jeho mladšieho brata na trón. Mal jedinú družku a dve deti. Niekoľko rokov boli v bezpečí. Potom sa to všetko zopakovalo, ale ešte brutálnejším spôsobom. O niekoľko mesiacov to bude dvadsaťjeden rokov.“

Nocou sa ozvalo zdesené zalapanie po dychu. „Takže je to pravda…“ zašepkal mŕtvym hlasom. „Povráva sa, že Grayson pojal za družku ľudskú ženu.“ V skutočnosť sa nepýtal, ale on aj tak prikývol.

„Je to pravda. A tá slabosť ho stála život, rovnako ako jeho dospelého syna a trojročnú dcéru.“

„Tvojej snúbenice,“ dodal zmierlivo, takmer ľútostivo.

Naoko ľahostajne pohodil plecom, hoci najradšej by tých bastardských zradcov vlastnými rukami roztrhal. „Áno. Mala sa stať mojou družkou. Bola to odmena za celoživotnú vernosť kráľovskej rodine. Kráľ to považoval za najvyššiu formu pocty.“

„A ty?“

Opäť pokrčil plecami. „Nikdy som to dievča nevidel. Ani jediný raz, dokonca ani vtedy, keď nás zasnúbili. Vraj taká je stará tradícia. Možno je to tak lepšie,“ dokončil ľahostajne. Možno bol chladnokrvný, ale nedokázal celkom presvedčivo oplakávať smrť svojej budúcej ženy, keďže ani nemal šancu spoznať ju predtým, než ju zabili.

„Dobre, táto časť je pre mňa konečne jasná,“ podotkol potichu, „ale ak všetkých pozabíjali, ako je možné, že máme princeznú žijúcu v azyle v ľudskom svete?“

Všetko v ňom stuhlo pri spomienkach, ktoré mu zaplnili hlavu. „Po tom všetkom, čo sa stalo, nakoniec zasadol na trón Gideon, najmladší brat. Celé roky vládol na dvore pokoj a mier. Nikto nevedel prečo. Vždy, keď vrahovia zaútočili, celá garda bola pripravená. Nepriatelia zomreli, my sme boli v bezpečí.” Nezaujato pohodil ramenom. „Niektorí hovoria, že kráľovná mala dar predvídania. Čo by vysvetľovalo, ako sa jej podarilo uniknúť, keď bola tehotná a v ústraní a nepozorovane priviesť na svet dieťa. Dcéru, ktorá sa stala následníčkou trónu, lovnou zverou v sirotou v jedinú minútu. Potom sa k moci dostala súčasná kráľovná. A o dva roky neskôr zmizla aj princezná. A našli ju až teraz. Prežíva vo zvieracom kožuchu a správa sa ako obyčajná mačka. Zmysel mi uniká.“ A skutočne to tak bolo. Mal svoje podozrenia, ale pokým s s tou malou nepohovorí, nebude môcť zaručiť jej absolútne bezpečie pred súčasnou kráľovnou.

„Ak jej matka bola veštica, ona môže mať rovnaký dar. Možno videla niečo naozaj zlé,“ zapolemizoval.

Nezdržal sa smiechu. No nebol to radostný zvuk, skôr ťaživý, chladný výsmech. „Nebuď naivný. To sú len povery.“

„Povery alebo nie, niečo muselo spôsobiť princezninu paniku, keď uprostred noci utiekla z kráľovského paláca. Ale nepodarilo sa jej skrývať dlho, aj tak ju našli. A teraz sa bude musieť vrátiť. Všetci sa o tom uistili tým, že po ňu poslali teba,“ prehodil kriticky

Výčitku prijal s vďakou. Dávno si nerobil ilúzie o svojom pohnutom charaktere. „Kráľovná ju chce mať späť do sviatku Luny.“

Jeho bratovi trvalo sotva pol sekundy, kým pochopil plný rozsah takej žiadosti. „V tom čase budú predstavovať nových členov aristokracie. Ak Clarissa dovlečie princeznú, všetci budú uveličení a urobia, čo bude chcieť. Nebude viac kráľovnou, iba regentkou, ale bude vládnuť. A kým je princezná malá a ľahko ovplyvniteľná, má zaručenú svoju moc.“ Svoj odpor voči súčasnej panovníčke vyjadril absenciou jej titulu. Usmiala sa tomu malému vzdoru.

„Nemyslím si, že to bude mať také jednoduché.“

„Prečo?“ bleskovou rýchlosťou reagoval.

Pery na chvíľu spojil do tenkej linky. „Ona si ma pamätá, pozná ma a zdá sa, že mi do určitej miery dôveruje. Ale nekomunikuje. Odmieta sa dokonca premeniť do ľudskej podoby.“

„Nechce alebo nemôže?“

„To prvé. Nezabúdaj, že je z kráľovskej rodiny. Jej členovia nikdy neboli limitovaní vekom, aby sa mohli premeniť na človeka alebo naopak na zviera. To len my, obyčajní poddaní, musíme čakať. Ale princezná… z nejakého dôvodu zotrváva vo svojej podobe.“

Na chvíľu medzi nimi nastalo ticho. V dome sa medzitým všetko upokojilo, princezná vyzerala byť spokojná a nasýtená a keď zamierila k niečomu, čo sa len s veľkou dávkou fantázie dalo považovať za posteľ, bolo mu jasné, že sa ide oddávať najobľúbenejšej činnosti všetkých mačkovitých šeliem – spánku.

Podvedome sa napäl.

Očakával, že tá ľudská žena urobí to isté, vyberie sa do svojej miestnosti a uloží sa do… niekam. Ale na jeho mierny šok sa len uistila, že princezná skutočne spí a potichu sa vybrala von. Bolo mu jasné, že to mláďa si bolo vedomé každého pohybu, ale z nejakého dôvodu sa ani nepohlo. Pravdepodobne sa tento scenár opakoval častejšie.

Keď napokon žena vykročila do noci, automaticky sa tiež vybral tým istým smerom. Mal výhodu pozorovateľa z výšky a po strechách sa ako tieň nikým nespozorovaný zakrádal za každým jej krokom. Bola hlboká noc, ľudia boli predsa slabí a potrebovali určitú dávku novej energie, ktorú im zabezpečoval práve spánok. Ale napriek tomu vyzerala byť úplne čulá.

Nikde sa neponáhľala, pomaly si vykračovala pomedzi ľudí, neskrývala sa pred ich pohľadmi a neprerušovala očný kontakt s nikým, kto bol dostatočne odvážny na to, aby si prezrel jej postavu ukrytú v obnosenom oblečení. Ležérnosť jej vystupovania ho zarazila. Netušil, aký toto všetko malo zmysel. Proste len pokračoval ďalej, prepletal sa uličkami.

Vedel, že ho brat nasleduje, ale nezaujímalo ho to. Chcel proste pochopiť. Čo mohlo byť na tej žene také iné, že by si ju člen kráľovskej rodiny, akokoľvek mladý a neskúsený, vybral za spoločníčku? Všetko mu však začalo dávať zmysel, keď sa až dostala na ulicu so zatvárajúcim sa trhom.

Prepletala sa davom, každý pohyb premenila na zložitý tanečný krok a sebavedomo pokračovala ďalej. Až kým nezbadal, ak bleskovo pohla rukou smerom k zdanlivo opustenému stánku a nezobrala odtiaľ chlieb. Ďalej sa to opakovalo. Raz ryby z mraziaceho boxu, potom zelenina a nakoniec nejaké mäso. A všetko bez toho, aby ju niekto spozoroval. Zhnusene sa otočil. Za bieleho dňa okrádala ostatných. Ako dokázala sama so sebou žiť?

„Zdá sa, že už som prišiel na dôvod, prečo si ju princezná vybrala.“

Zaškrípal zubami a v podstate bol vďačný, že sa mohol aspoň na chvíľu sústrediť na niečo iné. „Určite to nebolo pre čírosť jej charakteru.“

„Nemal by si ju súdiť,“ pokarhal ho brat. Vzápätí pokrútil hlavou a pokračoval: „Ale nie, nemal som na mysli jej šikovnosť, hoci ty si zase nevidel nič iné. Zabudol si si však pri tom uvedomiť niečo iné. Tá žena, nech už si zarába akokoľvek, všetko obetuje pre princeznú. Dá jej svoje jedlo, teplo, ochraňuje ju. Musela to z nej vycítiť už v momente, keď sa jej objavila na prahu.“

Nie, naozaj ho neprepadla zvedavosť. „Kto to vlastne je? Tá zlodejka?“

„Volá sa Zoey a… nikto vlastne nevie, kým je. Ani ona sama, čo som pochopil. Jedného dňa sa zjavila v tejto štvrti a podľa toho, čo som začul, si to zamierila k Vincentovi, akoby ju niekto poslal alebo čo. A najdivnejšie na tom je, že ona ani len netuší, prečo išla práve k nemu.“

Na chvíľu sa zarazil a zastavil na mieste. „Kto je Vincent?“

Myslel si, že poznal všetkých členov ich dvora v tejto oblasti, ale očividne sa mýlil. O nikom takého mena nikdy nepočul. Že by to bol len náhodný okoloidúci, alebo iná šelma žijúca v ilegalite? Alebo sa možno mýlil a v skutočnosti to bol ďalší neschopný človiečik. Rovnako ako ten, ktorého tá malá žena, tá Zoey, práve okradla pri tom, ako okolo neho prechádzala smerom domov. Všetko do ešte zhoršovala absencia výčitiek svedomia.

„Vincent? Iste ho poznáš, ale skôr pod menom Arwan.“

To meno rozhodne poznal. „Nechci mi nahovoriť, že žije v tejto oblasti a ešte stále praktikuje svoje frašky.“

„On ich nielen praktikuje, on v nich žije. Pred pár rokmi opäť nafingoval svoju smrť. Myslím, že o takých desať, možno dvadsať rokov sa opäť vráti.“

Pokrútil nad tým hlavou. V podstate mu Arwan neprekážal, ale spôsob jeho života považoval prinajmenšom za excentrický. Narodil sa ešte za čias Perzskej ríše a ako chudobný poddaný si musel na živobytie zarábať všade, kde sa dalo. Až to nakoniec prestalo stačiť a on sa rozhodol, že česť je ohybný element, ktorý sa dá oklamať.

Stal sa z neho zlodej, najznámejší svojej doby.

Problém s nesmrteľnosťou však je, že si ju ľudia takým či onakým spôsobom na vás všimnú. A potom je lepšie presťahovať sa. On sa rozhodol pre teatrálnu smrť len pre to, aby sa o niekoľko rokov neskôr mohol vrátiť ako nadaný zlodej, z ktorého sa stal veľmajster ostatných z cechu. Celá stáročia to isté. V podstate bol taký bohatý, že kradnúť nemusel, ale Arwan mal výstrednosti a adrenalín rád, takže pokračoval. Fakt, že sa presunul už aj do Ameriky, ho prekvapil. No možno nemal.

„To mi chceš nahovoriť, že niekomu takému ako je Arwan nebolo podozrivé správanie nejakého človeka?“

Jeho oponent pokrčil ramenami. „Netuším, čo si myslel. Viem len, že Zoey bola ešte dieťa, keď sa tu prvýkrát zjavila. A Arwana na nej niečo zaujalo. Naučil ju všetko, čo vie, chránil ju a strážil. Ale nemohol viac odďaľovať svoj koniec, jeho kostým to nedovoľoval. Ale predtým, než odišiel, ma požiadal, aby som ju chránil. Tak to robím, dávam na ňu pozor.“

„Je človek, to už samo o sebe končí smrťou. Takže netuším, pre čím by si ju ešte mal chrániť. Pred dotieravými policajtmi?“

Po tvári sa mu rozlial úškrn. „Čudoval by si sa, čo všetko môže hroziť takému človeku. Zoey sa vie o seba postarať sama, čím mi to uľahčuje, ale v poslednom čase to nestačí. Zdá sa, akoby ju niekto chcel vidieť mŕtvu. Dokonca zašiel tak ďaleko, že zabil jej priateľa, aby získal informácie od ženy, ktorá to celé sledovala. Nedokázal som zabrániť smrti toho mladíka, ale tá žena unikla. Dnes večer bola u Zoey a pokiaľ viem, ostáva u nej na noc.” Ešte viac sa zachmúril. „A predtým ešte tá zákazka… mala ukradnúť niečo z domu, ktorý sa jej demolačná čata pokúsila zhodiť na hlavu. Niekto chce to dievča seriózne vidieť mŕtve.“

Osobne mu bolo jedno, či bude žiť alebo nie, ale jeho zvieracia časť už nesúhlasila. Skôr, ako sa stihol ovládnuť, vyšlo z jeho hrude zlovestné zavrčanie, ktoré sa s divým hrmotom odrazilo od okolitých domov.

„Vedel som to!“ skríkol jeho brat a víťazoslávne sa usmieval.

Zamračila sa na neho a urobil jeho smerom výhražný krok. „Nič si nepredstavuj, nehodlám to nijako ďalej rozoberať. A o pár rokov bude po probléme.“

„Takto to vidíš? Ako problém?“ Radosť sa vyparila rýchlejšie ako vzduch z prepichnutého balóna.

Divoko na neho zasyčal. Väčšinu času nemal vražedné chúťky voči vlastnej rodine, ale občas ho dokázali naozaj rozzúriť do nepríčetnosti. „A čo iné by to malo byť? Je to človek, ja nie. Keby si bol na mojom mieste ty, konal by si rovnako.“

„Určite by som neutekal v takejto situácii. Niekto sa ju snaží zabiť!“

Potriasol hlavou, stále nebol úplne presvedčený. „To je len tvoja domnienka. Ja si myslím, že to s ňou nemá žiadny súvis. Proste sa ocitla v zlom čase na zlom mieste. Ak niekto z gardy vie, kde je princezná, budú do vedieť aj iní. A pravdepodobne sa snažia tú ženu zabiť, aby tak vydesili ostatných. S jej životom to nebude mať žiadny súvis. Teda, za predpokladu, že neukradla niečo fakt cenné, čo chce pôvodný majiteľ späť.“

„Celé to zľahčuješ!“ obvinil ho.

„Nie, len to vidím ako nezainteresovaný pozorovateľ, čo ty nedokážeš. Si Othar, člen elitnej jednotky gardy. Alebo si ním aspoň býval. A obaja vieme, že v tebe celý výcvik ostal, storočia bojov len tak nezmiznú. Tak mi povedz, ako je možné, že si sa k nej citovo priviazal?“

Brat si ho hnevlivo premeriaval a vyzeral, že bol pripravený fyzicky mu vysvetliť svoj názor. Nezáležalo mu na tom. Možno mal pravdu a možno nie. Tá žena však pravdepodobne nezohráva v ich svete žiadnu významnú rolu.

„Si bezcitný pankhart,“ zavrčal na neho.

Rozosmial sa. „Vďaka za kompliment,“ prehovoril takmer nadnesene.

„Zoey ide o život. Aj idiot by videl, že ju niekto chce vidieť mŕtvu. Bez ohľadu na dôvod jej musíme pomôcť.“

Pokrútil hlavou. „Nech po nej ide ktokoľvek, nie je to kvôli jej životu. Niekto vie, kto je to malé mláďa a tým, že zabije tú ženu, ju vydesí. Niekto vie, že tu princezná je.“

„A čo chceš s tým robiť? Čakať, kto zomrie skôr?“

Vyceril zuby v zjavnej výzve, ktorá však nebola adresovaná jeho bratovi, ale vo všeobecnosti všetkým, čo si trúfnu vztiahnuť čo i len jeden pazúr na právoplatnú následníčku trónu.

„Dostanem princeznú do bezpečia. A čím skôr, tým lepšie.“

Pretože ak sa odtiaľto vážne poponáhľa a nechá tú ľudskú ženu za sebou, zmenší sa tým aj pravdepodobnosť, že sa poddá svojej zvieracej časti a urobí niečo, čo budú obaja ľutovať až do konca svojich životov. A tie by za týchto okolností boli až nepohodlne dlhé. Hlavne ak násilná smrť toho druhého nebola v ponuke.

Zdroj: Lili